Priateľ

Večer som si sadol s priateľom k poháru vína. Díval som sa mu do očí; a on mne. Bola v nich veľká beznádej. "Si umelec! Skvelý herec!" povedal som. Jeho pohľad veľmi bolel. "Jednak je však hrozné dívať sa na teba, keď hráš."

Nerozprával, neodporoval, len pózoval. "Napíšem pre teba hru. Tá rola ti sadne ako uliata." pokračoval som. "Oblečieme ťa do mendžestrákov, prehodíš si sako a na hlavu dáš baretku."

Keď som to dopovedal, priateľ spozornel. Jeho tvár zvlhla potom. Neviem, či od trémy, alebo od namáhavého skrývania; bol posiaty drobnými kvapôčkami, ktoré filtrovali napätie. "Nič mi nepovieš?" spýtal som sa. Nervózne sa napil vína a bol... Vinný!

Vinný z niekoľkých dúškov z cudzej fľaše. Moje sny sa mu zdali smiešne. Nikdy nebral ohľad na to, že sú moje a nijako ho neobmedzujú. To by bolo v poriadku, pokiaľ si jeden z nich nakoniec neprivlastnil. Teraz tu sedel a cítil, ako čítam riadok po riadku celý jeho príbeh. Ja som okrem iného dospel k zisteniu: Už dávno nie je pravda, že klamár sa vám do očí nepozrie.

"Chcem ti dať tú rolu. Inak neznesiem, že to celé je pravda!"

Ako to len nazvať?

Sedával som nad mestom. Biela zima všade navôkol a dole... Dole bola opäť nedeľa. Vtedy som sa díval do údolia na svet, ktorý plynul veľmi rýchlo. Nočné vstávanie a ranné zaspávanie; o purpurových záhradách som rozprával - ale zlým ušiam. Rozpredal som vedomie čertom, ospravedlňujúc svoje spánky a bdenia. Mali to byť poučné a okolo nite života oscilujúce večné pravdy. Neskôr som však zistil, že len... Čierne hlučné muchy.

V pokoji si sedávali pod oblokom, naporúdzi ťažkým chvíľam. Vedeli, že ciest do ľudskej duše je mnoho; tie muchy. A čo som vedel ja? To, čo všetci čerti. Klopkanie na rohaté čelá som vôbec nebral vážne. A ani neberiem.

Na oblohe včera večer premietali sny. Ja som sedel v prvom rade. Chcel som sa nerušene dotýkať plátna, na ktorom sa odohral ten príbeh. Herci podvedomia posilnení vôľou žiť predstavili obecenstvu film pre náročného diváka. Keď nadišlo ráno, neľútostne pofŕkali celé plátno zlatým pivom. "Koniec filmu, moji drahí!" pokrikoval uvádzač.

Z listu

"Len vis!

Ja ti odpúšťam...

Len neviem, či si to niekedy odpustíš ty sám.

Urážaš ma, urážaš!

Len vis,

nechaj si pľuť do tváre

a šťať na hlavu, ty idiot!

Vis v búrke a tras sa od zimy!

A čuduj sa, že sa trasieš od zimy!

A chváľ sa, že sa trasieš od zimy!

A nechaj sa chváliť, že sa trasieš od zimy!

A nechaj sa pozdravovať v tejto zime!

Ó ty kráľ nočných pochybností,

si ako netopier, visíš dole hlavou a čuduješ sa,

prečo je svet naopak.

Ty, ty, ty... Sýsifos!"

Z listu od Života

(Vulgarizmy cenzúrované)

Na poludnie

Kat vzal do rúk sekeru a vysoko sa napriahol. Dav sledoval úbožiaka vystaveného napospas chladnému zubu. Ten mal o niekoľko okamihov oddeliť hlavu od tela, telo od duše a dušu od jeho manželky a detí. Prepodivná chvíľa nastala, keď bola sekera najvyššie, nad hlavami kata, odsúdeného a všetkých prizerajúcich. Vtedy bola najvyšším zákonom. Smrť mala poludnie; čas obeda. A ona veru nebýva vegetarián.

Nuž stalo sa, že tohto muža krivo obvinil jeho brat. Pozrite, tam stojí a táto chvíľa je preňho dlhšia, než akákoľvek v živote. Šikovnosťou oplýval nemalou, a tak dokázal všetky usvedčujúce dôkazy namieriť práve proti nemu. Lotor akýsi. Jeho brat tu teraz ležal bez pohnutia, dívali sa naňho živí, ba dokonca jedným očkom už aj mŕtvi.

Sekera sa pohla smerom dole. Odlesk od jej čepele dopadol na kňaza odvrácajúceho pohľad. Odlesky zvyknú hovoriť jasnou rečou: "Otče, pozrite sa! Božia prozreteľnosť!" Napokon sa odrazia v očiach duchovného slovami: "Nemôžem! Odpusť mi hriešnik!" a náhle zmiznú, pretože sekera je zas o čosi nižšie. Preráža pancier a hľa! Jemná vrstva smútku a ľútosti zmáčaná slzičkou. "Snáď nebol až taký zlý!"

Neskoro. Už niet sily, ktorá by zastavila tento chladný švih. Deti sa len nechápavo prizerajú. "Asi to takto má byť. Mami, čo to skúšajú s našim ockom?" Vtom im na očiach pristáva mamina zástera a do davu vbehne zúfalý prenikavý výkrik.

"Pozrite na ňu! Chudera... A tie deti!" Ľútosti pribúda. Ako sa čepeľ dotýka krku muža, zimomraviek na námestí by ste sa nedopočítali. Vlastne už s dávkou poriadneho nesúhlasu sa vyšli pozrieť aj ony. Že je to naozaj výnimočný okamih dosvedčuje fakt, že zimomriavky sa unúvajú skutočne len vo výnimočných okamihoch.

Sekera prechádza dýchacou trubicou, preráža tepny a krv, ktorá vystriekla na prvé rady, akoby na ne namierila ukazovák: "Vy!"

"Veď my sme to vôbec nechceli." bránia sa rady. Hlava, ktorú kat zodvihol ospravedlnenie neprijíma. Niežeby nechcela, ale už nemôže. Jedno z detí sa vyšmykne spod maminej zástery a kričí: "Ocko, ahoj!" Už už sa chystá rozbehnúť za nim, keď ho akýsi muž odsotí pri drevených schodoch.

Stará mama schytí deti a stiahne ich do prúdu odchádzajúceho davu. Na námestí ostáva stáť žena so svojim pradávnym srdcom z pavučiny, v ktorom odteraz a už navždy píska netopier. Kostolné zvony odbili poludnie. Vôbec nie posledné.

Tie také večery

Jednu noc som sedel na brehu jazera. Zhora sa začali ozývať hviezdy. Tie dobré hviezdy. Jednak mnou však lomcovala neistota. Cítil som, že nadišla hraničná situácia; presne tak ako teraz, keď som sa rozhodol rozpovedať ti tento príbeh.

Hladina bola pokojná a trpezlivo odpovedala dobrým hviezdam na ich svit. Stromy nešumeli a ani vetru sa nechcelo. Ani netopiere nervózne nevrešťali. Vo mne však burácal príliv.

Zahľadel som sa nad hory a na diaľku nad horami. Popohnal som prietok krvi ďalšou cigaretou a napil sa z vína od Letmelove. Sedel tam ticho a sekundy už nerátal. Bolo ich veľa. Vtom sa náhle postavil a pozrel na mňa. Jeho pohľad som cítil aj napriek hustej tme, ktorá ho požierala. Nestíhala dostatočne rýchlo žuť, a tak ku mne prenikali jeho ohryzené zvyšky. Boli ostré a boleli. Neviem, či jeho bolesťou, alebo tou mojou... Boleli.

"Nad čím premýšľaš?" spýtal som sa.

"Premýšľam..." Letmelove konečne odvrátil ten nepríjemný pohľad a zasnene pokračoval: "Premýšľam nad tým, ako to napísať."

"Čo také?" vyzvedal som ďalej. Tešilo ma, že sa nám po chvíli podarilo ukončiť to ubíjajúce mlčanie.

"Premýšľam nad tým, ako napísať knihu." odvetil Letmelove. "Mám taký zvláštny pocit. Lomcuje mnou neistota. Buráca príliv emócií. Azda by som ju mal napísať. Myšlienky sa mi už nezmestia do hlavy. Vrú a rozlievajú sa po mne. Neviem už nájsť v spánku miesto pre všetky sny. Mal by som ju napísať." prisvedčil Letmelove sám pre seba.

"Mám rád naše rozhovory." snažil som sa odľahčiť situáciu.

Letmelove bez povšimnutia pokračoval: "Keď som opitý, je to často krát podobné. Niečo ťa ovládne. Bezmocne sa prizeráš, ako sa ti v hlave kumulujú veci. Chcú bezpodmienečne von. Najradšej by vytryskli z úst, no jazyk im to nedovolí. Nevieš v tom stave rozprávať."

"Si azda opitý?" spýtal som sa.

"Permanentne. Nedá sa vytriezvieť, nedokážem to, nechcem to! Ba naopak, chcem sa opíjať ešte viac a viac..."

"Ale takto nenapíšeš nikdy nič." skočil som mu do reči. Letmelove to však opäť vzal ako zanedbateľnú poznámku a pokračoval vo svojom:

"Poznám ľudí s troma postojmi. Tie sa zakaždým opakujú." Na chvíľku sa odmlčal, aby si zapálil cigaretu, ťažko natiahol do pľúc dym a hovoril ďalej: "Sú ľudia, ktorí milujú život, lebo netušia. Sú iní ľudia, ktorí tušia a preto ho nenávidia a urážajú. Napokon poznám takých, ktorí tušia a napriek tomu ho milujú."

"Ako to súvisí s tým, čo si hovoril?" Mal som na jazyku aj ďalšiu otázku, pretože sa mi takéto zovšeobecňovanie vonkoncom nepozdávalo, avšak zdržal som sa. Tvrdenia Letmelove boli zakaždým absolútne.

"Tých prvých je najviac; hltajú, hltajú, až raz zhltnú samých seba. Ďalších je o čosi menej; priebežne sa snažia vyvrátiť všetko, čo zhltli tí pred nimi. Tí poslední sú vzácnosť; prechádzajú sa s otvorenými očami a srdcom po horách." Potom sa Letmelove opäť na chvíľu odmlčal.

Toto ticho som využil na otázku. Váhavým tónom som sa ho spýtal, kam patrí on.

"Ja budem len písať svoju knihu. Sledovať a písať. A tým, priateľu, odpovedám aj na tvoju predchádzajúcu otázku. V ľuďoch sa skrýva veľa, o čom nechcú počúvať. Nechcú sa v tom vŕtať. Je to nepohodlné, stojí ich to energiu a niekedy dokonca život. Ale práve to sú oni. Práve tam, v hĺbke duše sa skrývajú a nechcú, aby ich hocičo rušilo. Ja, priateľu, patrím k tým, čo sú horúcou ihlou v oku, bielou ružou v tme, výkrikom pri spomienkovej minúte ticha za ich životy."

V tom okamihu padla dobrá hviezda. Letmelove ju ešte horúcu zodvihol a podal mi ju so slovami: "A teraz si praj, čo chceš v hĺbke svojej duše!"

Poslúchol som.

Tie také dni

Každú noc snívam ten istý sen. Prichádzaš a vystieraš ruku. Blažená to chvíľa, kedy moje srdce píše zdravú krivku. Na moment ustávajú všetky bolesti a každá slza mení sa na živú vodu. Ten úsmev poznám, iný som nikdy nevidel. Že sa to nemá... Prisahám!

A v tom okamihu ma zubaté ráno uhryzne do duše. Mne zovrie hrdlo, vyšpúlim oči a vidím túto hmlu rozplývať sa navôkol. Výšiny hôr ju šlukujú s mojou rannou cigaretou. A ja hľadím na ne bezmocne, ako mi zakaždým kradnú ten vysnený raj. Naťahujem ruky z balkóna a sused sa díva: "Ranná rozcvička?" "Veru, prajem dobré ráno!"

Lyžička stojí v pohári kávy a ja mám na dlani celý svet. Svieti, bliká, chce ma. Ten bezvýznamný svet. Až dodnes som si myslel, že mi je čo závidieť. A že ten môj deň je predsa len lepší. Teraz letím na papierových krídlach k slnku.

Obliekam si šedý sveter priemernosti a vykročím do ulíc. Na malú chvíľku chcem uspať zvery v klietke, na malý čas utíchnuť.

Dav prezrádza poludnie. Život prúdi okolo a áno - má plynúť okolo! Cez okná kaviarne sa díva trošku lepšie. Zafajčená chvíľa sa dýcha trochu ľahšie.

Domov? Áno rýchlo domov, čo keď ma tam čaká teplý obed, koláč, čaj... V šálke celkom po okraj mám napokon len horký grog.

Zvoní zvonček a dnu vchádza Priateľ. "Ahoj priateľu!" Je opitý a neznesiteľne z neho razí rum. Vytiahne ma podvečer na tú krásnu chlapskú lož. Stále nič...

A zrazu... Padám padám padám.

"Hajzel jeden, zdrhol preč!"

Blíži sa noc. Spejem opäť do cieľa. Z hôr zostupuje hmla a ja mám dôvod na úsmev. Zrazu je všade, ale nemôžem sa dotknúť. Skúšam pretočiť ručičku o 2 hodiny dopredu, nepomáha. Ľahnem si spať, snažím sa oklamať, každý večer v mysli bojovať so slabosťou v ringu; zakaždým úspešne. Telefón tak ostane nemý. Zaspávam a opäť snívam. Ruka, úsmev, iný som nevidel... Prisahámmmmmmmmmmmmm

Povedať, že ma to nebaví? - Baví!

Povedať, že už nevládzem? - Vládzem!

Povedať, že už nechcem? - Chcem!

Povedať, že už nemilujem? - Milujem!

Povedať, že nežijem? - Žijem!

Nuž ale, v tie také dni dochádzajú otázky, konflikty a pivo.

Autorom uvedeného článku je môj dobrý priateľ Letmelove.

Modré tváre

Tváre z kaviarní, krčiem, lavičiek v parku, knižníc, či autobusov, alebo kupé sú schované za podlhovastými kryštálikovými závesmi. Sú dosť tenké na to, aby nezavadzali, ale dosť hrubé na to, aby cez ne prenikol ľudský zrak. Z jednej strany sa odráža, z druhej zaniká. S rukami položenými plusmínus (skôr mínus) vo výške srdca uzatvárajú životný priestor, kúskujú ho, trhajú, narúšajú svet.

Poza záves prebehol mesiáš a bez ich povšimnutia vykonal ďalšie dielo spásy. Božský Frankie za touto oponou márne spieva na kolenách krásnej žene. Začala jeseň. Jej šero sfarbilo okolie tými známymi patetickými farbami. Tváre však sfarbilo do modra.

Modré tváre z kaviarní, krčiem, lavičiek v parku, knižníc, či autobusov, alebo kupé už nepotešia, ale lezú na nervy. Nevidieť im póry na nose, uslintané kútiky úst, červené oči, žlté fúzy, jemnú pleť, nepravidelne zatočené uši, plné pery... Nestiahne vám hruď pri ich opätovanom pohľade, nepobavíte sa na krivých zuboch, nepošlete im pohár vína... Len tak... Aj keď tam nevidia nič krajšie ako by mohli tu, schovávajú sa a schovávajú. Nerozprávajú, nežijú mimikou, grimasami, nekomunikujú. Strnulo zachovávajú spoločenské status quo a popri tom pijú kávu, pivo, jedia tyčinky.

Sú smrteľne choré. Ich choroba sa volá...

O braní a dávaní

Keď sa Letmelove večer usadil nad riekou, plynula ticho. Jeho čisté oko spočinulo na oblakoch, prichádzajúcej jeseni a všetkých krásach a nekrásach, ktoré priniesol čas. Onedlho ho tento zbojník pripravil o ďalší deň. Zakaždým mu večer ako bohatému vzal a ráno ako chudákovi dával. Tak spočinula jeho hlava na tvrdom kameni a otvorila dvere mysli, ktorá zašla do snivých kúpeľov vyliečiť si boľavý chrbát.

Ráno, keď sa prebudil, bola rieka rozvodnená a veľmi hučala. Brala so sebou všetok neporiadok navôkol. "Ach rieka, očistná rieka." prehovoril Letmelove a roztiahol ruky. "Som privysoko nad tebou , aby mohla si vziať zo mňa všetko zlé a odplaviť to do zabudnutia. Díval som sa na Teba vo svojich snoch. Ty si neberieš zlé preto, že je to zlé. Ale len preto, že ono najslabšie drží na človeku. Čo však spraví mocná rieka so zatmeniami, ktoré tu často vídať? Nič, podvolí sa im a sčernie. Večer sa máš snažiť brať, ako čas! Nie ráno!"

Nenásytná rieka utíchla a Letmelove sa pobral domov.

Táraniny

Som sopka, ktorá bdie

Len ty a pán boh vie...

"Slnko nevychádza, no ty vidíš hranicu - medzi mnou a tebou. Neviem, kto ju nakreslil. Poviem len pár slov: ...že toto už nie sú slová; ...že toto už nie sú piesne; ...že toto už nie sú básne.

Ó sladká vášeň! Ó slepá vášeň!

Ó hlúpa vášeň!

Čo je to? Spoveď?

Nie. To slová života a smrti, vzniku a zániku, ktoré máčajú slzy a... Bojím sa to vyrieknuť.

Ľútosť."

Autorom uvedeného článku je môj dobrý priateľ Letmelove.

Kto je Albert?

Asi nadišiel čas, aby som svojho čitateľa zoznámil s postavou Alberta. Ba čo viac, zoznámil ho s jeho životom, smrťou, drozdom a prašivým psom. Veru, toto všetko a iba toto s postavou Alberta v bludnom kruhu riadkov súvisí. Na úvod podotknem, že Albert je hlavnou postavou všetkých poviedok, básní a veršov, ktoré boli napísané týmto perom. Že je metaforou pre každú myšlienku, ktorá sa zrodila v tejto hlave. Preto o ňom píšem takto, v noci i cez deň. Kvôli striedmosti, ktorá Albertovi nikdy vlastná nebola. Striedmosť je však práve to, čo ho môže opísať najlepšie.

Pamätám si, akoby to bolo len nedávno, deň, keď sa Albert narodil. Z mojej izby sa ozval silný detský plač. Čo plač! Rev to bol! Otec C.B. a matka L.P. priviedli na svet malého Alberta. Bol škaredý, hlučný a pri svojom reve zatínal malé päste. Vyzeralo to komicky a bolo to otravné. Najotravnejšie hádam vtedy, keď nadišla neskorá noc. Ach, čo sa vtedy nakričal a navystrájal! Jeho prenikavý plač vedel prehodiť na druhý bok aj spiaceho suseda pod nami. Ale poviem vám, zvykol som si naňho, obľúbil som si ho ako vlastného a nakoniec ho ako vlastného aj prijal.

Albert veľmi rýchlo rástol. Rýchlejšie, ako jeho priatelia, ba dokonca rýchlejšie, ako ja a moji priatelia. Za veľmi krátky čas sa mi stal rovnocenným a ja som s nim mohol počítať aj v tých najpriekernejších situáciách. Pravda, naporúdzi bol vždy, keď som ho potreboval a nikdy nepovedal nie.

Keď sa bavíme o živote Alberta, je potrebné podotknúť, že pre Alberta ako postavu život nikdy neznamenal určité časové obdobie, v ktorom poctil svet svojou prítomnosťou. Životom Albert "rozumel" niečo iné, osobnejšie. Bola to preňho obrovská sila. Krásna, neumlčateľná, vášnivá, túžobná, odhodlaná, precítená, pudová, tvorivá... Tá mu pomáhala raziť si cestu vpred. Naprieč drevnatým riadkom sa prebíjal onou silou a vôľou. Albert žil, teda bol.

Toto bol Albertov život, jeden z najdôležitejších aspektov jeho osobnosti.

Ak by sme sa z akéhokoľvek uhla pohľadu mali baviť o Albertových smrtiach, koncoch a bodkách, musíme v ich súvislosti konštatovať dve veci. A síce lenivosť a netrpezlivosť. Na tieto dve tetušky Albert pravidelne zomieral a končil. Nakoniec však nad nimi definitívne zvíťazil a otvoril tak cestu svojim nástupcom. (Nástupcom?!) Áno nástupcom. Treba povedať, že ho to stálo nemalé úsilie. Vyhrať však nad svojou smrťou nie je nikdy jednoduché.

Napriek tomu Albert zaniká. Neskôr si povieme prečo, momentálne je však pre nás dôležité to, že zaniká živý. A ako sa mu podarilo prežiť toľko svojich smrtí? Ak by v prípade jeho života išlo len o akýsi čas, dovolím si povedať, že by tu už dávno nebol. Nebol by tu; mŕtvy. Na druhej strane mu k tomu, aby zanikol živý pomohol obrovským, snáď najväčším dielom jeho drozd.

Áno počujem z vašich úst tú otázku: "Aký drozd?" Verte mi, že je to ten najkrajší drozd, akého si vo svojom živote vie predstaviť nielen literárna postava, ale aj človek ako taký. Prostý človek. Je to drozd, ktorému nikdy nevybieli oči nejaký žiarivý a ligotavý klam. Voľný to vták... Jeho klietkou bolo to, že Albert miluje jeho slobodu. Ten drozd má dve malé krehké krídelká, na ktorých nosí napísané láska a nádej. Každá horká bodka v Albertových príbehoch bola aj tak napokon prekrytá jemným ďobnutím tohto drozda. Do každej z týchto bodiek vlial sladkosť višní, ktorou voňal jeho zobáčik.

A čo ten prašivý pes? Ach, vláčil sa s nim všade, kam sa pohol. Bol verný, no strašne pažravý. Čo je horšie, živil sa zvyškami Albertovej "ľudskosti". Nepripúšťal k nemu cudzích ľudí, ani deti. Začali sa mu pomaly vyhýbať, nenávidieť ho a báť sa ho. Smiali sa mu. Smiali sa z jeho ovisnutých uší, žlto-čiernych zubov, vylámaných pazúrov a biedneho pohľadu. "Čo nenecháš toho chlapca na pokoji, ty škaredá obluda?!" takto sa mu smiali. Nebol to smiech úprimný, ale taký cez zuby, aby zahnal strach. Nejedného neprajníka už totiž tento prašivý pes roztrhal a nasýtil ním svoj deravý žalúdok. Ten pes sa volal hrdosť. Ako Albert silnel, zabudol na psa a ten umrel v jedno krásne letné poludnie v parku pri smetiaku.

Tieto štyri veci tvoria Albertovu existenciu, moji drahí a milí. Dnes bohužiaľ Albert zaniká. A prečo? Veď to už teraz musí byť jasné predsa každému! Nepodstatnými sa stali niektoré z jeho esencií a niektoré sa stali až príliš vážnymi. Zanechal mi zopár výkladov svojich príbehov a metafor. Zanechal mi veľa zmočených vankúšov a zapísaného papiera. Zanechal mi symboliku na každom kroku. Zanechal mi veľa a ja ďakujem, že tu pre mňa bol. Nové meno musím veru hľadať pre svoju postavu.

Predvečer troch premien

Dnes večer prišiel symbol, ktorý mi ukázal, že už môžem ďalej. Hoci už na anjelov neverím a z ich krásy a nevinnosti som dávno vyrástol, po dlhom čase sa mi jeden zjavil. Nechcem už veriť jeho láskyplným a dobrotivým slovám, pretože sú to len moje slová. Roztratené po lúke, ako kozy.

Pravdou je, že vyhorela láska a ostali dvaja ranení. A kde bol anjel? Nepýtal som sa ho. Raz mi ukázal milión spôsobov, ako anjelovi ublížiť a iba jediný, ako ho spraviť šťastným. Ach, čo sú to za spôsoby!

Nočný autobus vyzbieral rozlúčkové bozky milencov. Prehovoril som sám k sebe týmito slovami: "Nebudem už veriť na anjelov a nedočkavcov. Svoje krídla často ukladajú na zimný spánok; a to aj v lete, kedy majú vysedávať pri západoch slnka a potichu túžiť, aby znova vyšlo."

Bez všetkých anjelov a nedočkavcov sa teraz vyberám vyššie, ku kosodrevinám, aby som naplnil svoje srdce i svoje žily priezračnou a čistou horskou vodou. Aby som nielen s čistým okom, ale predovšetkým s čistým srdcom urobil pár krokov späť, kde budú držať tábor moji anjeli a nedočkavci. Už zďaleka mi budú mávať a ukazovať spôsob, ako ich spraviť šťastnými.

Nevrátim sa však kvôli nim, ale kvôli môjmu drakovi, čertom a plazom. Veľmi rád podám ruku tým strážcom neistoty a požieračom mojej hrdosti. Veľmi rád ich pobozkám ústami, aby som ich mohol uhryznúť tlamou.

Odídem ako duch a poslednýkrát sa vrátim ako duch.

Prečo som prestal písať básne

S rukami zvesenými popri zvieratách som popíjal z prameňa. Sedával som nehybne nad žltočervenou nedeľou a veľmi som sa mýlil. Z omylov sa zrodilo veľa básní. Nazvali sme si ich iróniou osudu a ľahostajne sa podvolili lenivosti. Preto veľká časť anjelských spevov a ikarovských elégií nie sú ničím iným, len omylom.

Len zbabelec prejde životnou cestou a stretnúc na jej konci draka otočí sa a vyberie hľadať inú; Odhliadnuc od cieľa, pretože ten by nebol nikdy cieľom, nebyť cesty. Víťazstvo by nebolo nikdy sladké, nebyť soli v rozjatrených ranách; a čo sa budeme ostýchať? Nebyť horkých sĺz, krotiacich zvírený prach na chodníkoch. Plaziac sa popri členkoch pripomína lenivosť; onen prach.

Len horkými slzami budem polievať svoje stromy, aby rodili sladké ovocie. Odborníkom na horkosť budem v sladkom cieli.

Bez dojatia, ostýchavosti a iných omylov raz napíšem poslednú pravú báseň. Cesta mi prezrádza, že bude o človeku. Ten človek zabil iróniu, osud a iróniu osudu. Stal sa silnou búrkou pre ruky zopäté k nebesiam, čakajúce silnú búrku.

Balón

Hviezdy a mesiac dnes nemali dobrý deň. Celý som presedel pri svojej lúke hľadiac na oblohu, no nezazrel som ich. Určite sa niečo stalo, keďže aj lúka utíchla a sledovala ma. Tiene sa postupne predlžovali, až včela, aj teraz pilne pracujúca, márne hľadala miestečko na slnku. Napokon zaletela až ku mne a prihovorila sa: "Čo tu sedíš, akoby si čakal, že vyjdú hviezdy a mesiac a budú ti cez deň svietiť?" "Čakám, že vyjde mesiac s hviezdami, tak, ako stále vychádza;" odvetil som. "Hoci aj na pravé poludnie vychádzajú a žehnajú mi svojim svetlom a pokojom. Horkú slasť nosia do duše tí nositelia horkej slasti." Vtom vzlietla včela a začala ma do tváre bodať žihadlom. Potom odletela.

Jeden z tieňov sa priblížil až k môjmu tieňu a prihovoril sa mu: "Čo tu sedíš, akoby si bol tieňom čakajúceho na hviezdy a mesiac vo dne?" Takto mu riekol môj tieň: "Som tieňom čakajúceho na mesiac a hviezdy vo dne. Vychádzajú hoci aj na pravé poludnie a jedine vtedy viem prehovoriť k svojmu čakajúcemu, lebo mňa vidno a on má v duši pokoj a horkú slasť." Lúka zašumela a popohnala cudzí tieň bližšie ku mne, až zhltol ten môj a bolo ho zrazu vidieť. Aj bez mesiaca a hviezd cez deň.

Znenazdajky sa priblížilo srdce a duša k môjmu srdcu a duši i pýtali sa: "Čo tu sedíte, akoby ste boli srdcom a dušou čakajúceho na hviezdy a mesiac vo dne?" I odvetili: "To sme! Mesiac a hviezdy vychádzajú aj na pravé poludnie a prinášajú nám skrz čakajúceho pokoj a horkú slasť." I roztĺklo sa cudzie srdce a zahučala cudzia duša. Odteraz to moje tĺklo s ním. Rozplynula sa aj moja duša v cudzej; pokojom a horkou slasťou.

Napokon pribehli nožnice a odstrihli niť, ktorým prúdi do človeka človečina a život človečiny. Vtom som sa začal vznášať ako balón.

O slabostiach

Ráno som sa prebudil na lúke nad lesom. Netuším, ako som sa tam dostal. Moja lúka, ako vždy, hýrila farbami a mňa na nej pristihlo slnko. Cítil som sa hlúpo. Možno práve za slnko. S týmto, pre mňa dosť čudným, pocitom som sa postavil a prechádzal sa medzi kvetinami. Dával som pozor, aby som nejakú v jej nádhere neušliapal. Nohy som mal totiž ťarbavé a neposlúchali ma. Vyplašil som aj párik motýľov, ktorí zmätene a s krikom odleteli.

Vtom som zahliadol kvietok. Veľmi mladý, utrápený, nerozvitý, smutný a pravdupovediac ohavný. Prihovoril som sa mu slovami: "Ty mi nič nepovieš? Zotrvávaš na mojej lúke a nepopraješ mi ani dobrý deň?" "Veď ty nemáš rád deň." odpovedal kvietok. "Chytrák akýsi!" vykríkol som sám pre seba sadajúc si k nemu na dlhšiu dišputu.

"Hľadím ti do očí, kráčam ti v ústrety, sú noci, kedy ťa milujem a noci, kedy nenávidím. Ľúbim ťa a po vzájomnej dohode s rozumom tancujem v rytme nočných piesní a denných harmonogramov, skáčem po slovách prekliatej poézie a povedzme, že si robím dobre." rozhovoril som sa.
"Je to zvláštne... Človek vie okamžite povedať, čo má na srdci, len rozum stále vymýšľa. Chce nás všetkých prekabátiť, so smrťou sa dohodnúť. Vždy, keď zreje jar a mizne biela zima, spomeniem si na ten čas, keď necítil som a nemysel. Niečo ďalšie ťahalo ma jednak do kostnatej náruče, kde som mal byť navždy krásny. Cieľ bol teda z čista jasný. Je jedno, ktorou cestou vykročím."

"U susedov bola svadba." pokračoval som. "Narodil sa krásny syn a priniesol matke ružu. Najprv ju dal do vázy, potom na hrob zaniesol a našiel si inú ženu.

Strihnem ti nitku, moja milá. To preto, že ostatní môžu, ale ty nie. Uvedomiť si šťastie je niekedy ťažšie, než ho získať, než ho nájsť. Ja viem, raz, keď si nalejem vína a poviem sám sebe, že som spokojný, prídeš a dáš mi letmé zaucho. Teraz tu však nemáš miesto."

Keď som dohovoril, natiahol som ruku a vytrhol kvietok zo zeme. Hlúpy pocit pominul.

Telo

Ak chceš umrieť, povedz. Podám ti nôž. Pozor na odtlačky! Musia tam ostať aj moje, nech vedia, že som ti pomohol. Chcem, aby to všetci vedeli. Nemstím sa, nevybavujem účty, nehnevám sa. Iba ti bez akéhokoľvek afektu pomáham dosiahnuť, čo tak veľmi chceš. Alebo sa len tváriš, že to chceš. Ale to už nemôžem vedieť. Tváriš sa dobre. Vždy si sa dobre tvárila. Tvoje telo má veľkú hodnotu. Cenou zaň bola láska. Moja láska bola cenou za tvoje telo.

Existuje toľko kanálov, ciest a spôsobov. Existuje z teba toľko vydaní... Toľko vydaní zo mňa! Pozor na tie odtlačky! Nie je ľahké ich zanechať. Navyše sú jedinečné. Nikto ti už také nenechá, keby si sa napokon predsa len rozhodla, že sa tváriš. Áno všetko ťažké padá na dno. So mnou je to ozaj ťažké. Ale teraz už budeš voľne plávať. Ak chceš, môžeš sa dívať na nebesá, ale to je všetko.

Blbé reči... Slová čo ľutujú a utešujú, arogantne sa tváriac, že od nich závisí tvoje šťastie, či moje nešťastie. Veď sa pozri! Chromý páter premieňa kus chleba na telo Ježiša Krista. Jeho láska je tiež len cenou. Povedz, dokáže to človek? Premeniť kus chleba na telo? Hoci len to tvoje? Ako tak preberám ruženec v žltých prstoch, zdá sa mi, že to možné nie je. A symboly a iné alibi... Nie nie! Telo je telo. Krajšie než bársčo iné.

Autorom uvedeného článku je môj dobrý priateľ "LetMeLove".

Hrad z piesku

Kedysi, keď bol Albert ešte celkom malý chlapec - bolo to presne takto na jeseň; vysušené listy stromov začínali hrdzavieť a slnku počas leta narástli veľké zuby. Mišo s Jurom už prišli v hrubých košeliach s dlhým rukávom, ktoré im mama pedantne zakasala do teplákov. Mišo a Juro boli jediní, ktorí nechodili do škôlky, podobne ako Albert.

Áno, bolo to presne v tento jesenný deň, keď z ničoho nič, práve vo chvíli, keď vrcholila stavba pieskového hradu, ozvalo sa z okna: "Albert! Domov!" Jeho modré očká sa so slzami na krajíčku a s poriadnou dávkou prieku zdvihli k oknu. Postavil sa nad svoj hrad, akoby chcel dať najavo, že nemá ani najmenší záujem opustiť svoje panstvo. Jeho dvaja kamaráti zatiaľ bagrovali ďalší piesok tváriac sa, že sa nič nedeje. Albert nikam nejde. A ak by aj šiel, o chvíľku sa vráti. Veď ešte nie je večer.

"Okamžite!" zopakovalo okno. Toto už znelo vážne. Ak Albert nechcel, aby preňho prišiel dole otec, čo by znamenalo, že domov bude utekať pred zauchami, musel skloniť hlavu, pozdraviť kamarátov a odísť. A čo jeho hrad? Veď ho treba dostavať! Mišo a Juro ho navyše sami neubránia pred partiou cigánov. "CVAK", ozvalo sa tlačidlo výťahu po celej chodbe. Albert naložil svoje autíčko a stlačil 4.

Len čo vkročil dnu, jeho biele a v tejto chvíli dosť nadurdené líčka skropili mamine slzy a bozky, ktoré sa snažili povedať mu, že aj jeho sa to už týka. Otec iba sedel v kuchyni. Taktiež so slzami v očiach. Prenikal ho pohľadom, z ktorého naliehavo sálala plná vážnosť a smútok. Do rodiny zavítala smrť. No a?

Ak sa ho netýkal dospelácky večerný futbal, ak sa ho netýkali dospelácke scény vo filme, pri ktorých si musel pravidelne zakrývať oči, ak nemohol ochutnať z fľaše, z ktorej pili všetci, iba on nemohol, tak sa ho netýka ani nejaká dospelácka smrť! Rozhodol sa im to aj dokázať. Na pohreb prišiel s úsmevom a muzikantom ukázal holý zadok. Tak! Smrť sa ho netýkala, doma čakal hrad!

Na ceste

Chlapík 1: Ahoj, cestuješ už?
Chlapík 2: Áno. Teda... Vyrážam. Idem najprv do Košíc. Tam presadám na vlak do Bratislavy.
Chlapík 1: Jasné. A nechceš ísť radšej cez Prešov?
Chlapík 2: Vieš čo?
Chlapík 1: Ja len či náhodou...
Chlapík 2: Keď dostanem chuť na Prešov, možno v Košiciach, tak... A pobudnem aspoň do zajtra. Potom by som mohol letieť helikoptérou.
Chlapík 1: Pripravím ti strechu na baraku.
Chlapík 2: Výborne!
Chlapík 1: Alebo sa spustíš po lane až na balkón?
Chlapík 2: Spustím sa.
Chlapík 1: Výborne, pripravím teda balkón!
Chlapík 2: Ale zo strechy.
Chlapík 1: Pripravím teda strechu aj balkón. Prezvoň mi, keď sa budeš spúšťať, aby som otvoril loggiu. Aby som nebol niekde v sprche, vieš.
Chlapík 2: Dobre, ale otvorím si aj sám, alebo si trosku povisím.
Chlapík 1: Samozrejme, kľudne si aj zapáľ. Ja som hneď tam. Pripravím ti z druhej strany popolník?
Chlapík 2: Netreba, zaklopem susede. Pokecám s ňou a tak...
Chlapík 1: Áno, klepať jej môžeš trebárs do satelitu.
Chlapík 2: Trošku jej budem rušiť signál.
Chlapík 1: Výborne.
Chlapík 2: Ale teraz už idem na vlak. Teda do vlaku.
Chlapík 1: Môžeš aj na vlak, ale pozor na tunely.
Chlapík 2: Jasné, dva som už zničil.
Chlapík 1: Dúfam, že si zbalený.
Chlapík 2: Pobalím sa zajtra.
Chlapík 1: No len aby si to stihol.
Chlapík 2: Neboj sa. Prídem 18:08.
Chlapík 1: Dobre, budem ťa čakať. Rozdelím sa zatiaľ s bezdomovcami o cigarety. Šťastnú cestu!
Chlapík 2: Ďakujem! A pozdravuj!

Od navždy k nikdy

Albert sa držal pevných oblých bokov. Vnímanie a pohyb sa spomalili. Cítil, ako sa každý nervový vlások žiadostivo naťahuje po ďalšom a ďalšom vzruchu. Ten iba nepatrnou rýchlosťou prechádzal jeho telom a dôkladne vyplachoval celú sústavu, mozog a myšlienky. Dotyky boli čoraz intenzívnejšie a pieseň hlasnejšia. Napokon sa dostavila obrovská horúčava. Albertovi na chvíľku vyrazilo dych. Cítil, ako čas šliapol na brzdy a ostal stáť niekde vysoko nad všetkým. Moment bol opojný a úplne podmanivý. Kvapky potu spomalene padali na zadok a ich dopad pripomínal nekonečné odbíjanie vstupu do raja.

Prevrátené oči sa vrátili a naplno otvorili. Nasledovala akcelerácia do reality. Alberta ofúkol vietor a na pokožku vystúpili zimomriavky. Poslednýkrát mocne stisol zadok, akoby sa chcel ešte chvíľku udržať v povetrí. Nakoniec padol do perín a hlasno splácal kyslíkový dlh.

"Čo teraz?" spýtal sa.
"Obchodník ešte neznamená zárobok a nabitá zbraň vyslobodenie, drahý Albert." odpovedala.
"Takže zaplatím..." Natiahol sa po peňaženke a vybral z nej posledné peniaze.
"Čo teraz?" spýtala sa.
"Teraz vybijeme tú zbraň." odvetil tichým zachrípnutým hlasom.
"Šašo!" smiala sa a krútila hlavou.

Prúd krvi jej plesol po tvári. Ostala so zamrznutým úsmevom, ktorý práve dostal príkaz na okamžitý ústup. Albertov pohľad ostal zavesený na jej ofrkanej tvári. Vnímanie a pohyb sa spomalili. Vzruchy boli nepatrné, myšlienky už vôbec žiadne. Albertovi to vyrazilo dych. Cítil, ako čas šliapol na brzdy a ostal stáť niekde vysoko nad všetkým. Kvapky krvi spomalene padali po tvári a ich dopad pripomínal nekonečné odbíjanie vstupu do raja. Naplno otvorené oči sa prevrátili. Poslednýkrát mocne stisol realitu, akoby sa chcel ešte chvíľku udržať v povetrí. Nakoniec padol do perín; žiaden dlh už nemal.

Mesačnice

Albertov objem odhadovali ľudia väčšinou cez zameriavač na zbrani. Často sa stávalo, že sa im zlieval, alebo že z neho uskočil. Napokon, jeho výdrž merali počtom výstrelov, ktorý zniesol. Dnes večer na ulici nesvietili pouličné lampy. Pocity v takej ulici sú veľmi čudné. Hlavne keď susedom odbíjajú veľké nástenné hodiny polnoc a vy sa niekam chystáte. Nuž čo... Polnoc majú susedia. Albert na sebe aj teraz cítil zameriavač. Namiesto pokojnej prechádzky preto zvolil skákanie, pobehovanie, robil kotrmelce a premety. Krokom šiel až potom, čo dorazil na pole.

Na poli rástli slnečnice. Teda, aby bolo jasné, ony tam nerástli, ony tam boli vysadené. Na výber nedostali. A načo aj? Keby sme sa mali dohadovať s každou slnečnicou, kde chce rásť, asi by nás veľmi rýchlo omrzelo vysádzať ich. Pri slnečniciach ale existuje ešte tá možnosť, že im nedáme na výber. Teda, aby bolo jasné, o tomto čase to neboli slnečnice, ale mesačnice. Albert tušil, že sú akési iné. Skúsil pred nimi a pred plným mesiacom ešte zopár kotrmelcov a mlynských kolies a sadol si na poľnú cestu. Bola trošku prašná. Vybral z tašky fľašu vodky a utvoril okolo seba mokrý kruh. Potom sa napil.

Mesačnice sa ani nepohli a so zvesenými hlavami predstierali spánok. Albert taktiež zvesil hlavu. Predstieral opitosť. Ale len na chvíľu, pretože sa ešte chcel napiť. So zvesenou hlavou sa pije ťažko. Hlavne, keď je človek opitý. Je potrebné hrdo sa vystrieť, zakloniť a prevrátiť.

Ktovie prečo predstierali spánok... Možno mu len chceli dať pocit samoty, ktorý potreboval. Pocit samoty, ktorý tu v skutočnosti nemal pre čo mať. Tak či onak, bol to len pocit. Albert si oblízol ukazovák a skúsil odkiaľ fúka vietor. Potom si ho poutieral do béžovej vreckovky a na plné hrdlo zakričal: "Vidím ťa! Ty ohava!" Začal sa smiať a a kývať hlavou, akoby naznačoval, že to chápe. "Bude vám vadiť, ak si zapálim?" namieril otázku na mesačnice, ktoré neodpovedali. "Nuž..." Kúdol dymu stúpal hore k mesiacu. Ten sa skryl za oblak.

"Asi by si mal ísť domov, Albert" ozval sa hlas spoza jeho chrbta.
"Ja viem, počkaj, kým dofajčím..." odpovedal Albert podráždene.
"To nemôžem dopustiť, musíš ísť okamžite domov!" Hlas zmenil tón a zrazu naliehal. Albert sa postavil a rozbehol. Bežal preč, skákal pri tom, hádzal sa o zem a veľmi kričal: "Ty si to vedela!!!"

Kde bolo, tam bolo

V noci, keď všetky oči zaliezli pod perinu, túlal som sa vo svojom lese. Na rukách som niesol svoj smútok, ktorému som riekol: "Teraz ťa zavediem tam, kde ešte nikdy žiaden smútok nebol. Uvidíš krásne siene a spálne, vykúpem ťa vo voňavom kúpeli, učičíkam a nechám chvíľku spať. Hneď potom však zahynieš."

Ešte nik z vás nevidel smútok zľaknúť sa. Dovtedy ani ja. Ihneď začal vyjednávať. "Potrebuješ ma ešte pri toľkých veciach! Pri toľkých veciach ti budem nápomocný!" Hulákal a vzpieral sa, burcoval stromy, mesiac, noc; aby mi dohovárali... A oni mi dohovárali: "Nechaj ho, niet človeka bez smútku! Zbláznil si sa?!" Noc ma chytila pod krk a začala so mnou triasť ako s nejakým oplanom a vyvrheľom. Hrozila dňom, vyškierala sa, bola opitá.

"V poriadku!" Zakričal som a pustil smútok z rúk. "Nezabijem ho! Nechám ti ho tu, ak na ňom toľko záleží!" Namrzený som rýchlym krokom odchádzal z tohto miesta zapaľujúc si cigaretu.
A odvtedy sú noci smutné...

O búrke

Albert si sadol na zadné sedadlo v rozhorúčenom autobuse. Pot stekal po čele, po nose, po oknách, po závesoch, po všetkom. Vonku sa schyľovalo k búrke a dusno bolo tak, že pri každom nádychu sa bolo treba zaprieť nohami. O chvíľku mu zvlhol chrbát a zadok. Šaty sa na ňho lepili. Otvoril si knihu a snažil sa začítať.

Slečna v červenom zaplatila lístok. Jej červená bola...
Jej červená...
Jej...

Sadla si na sedadlo pred Albertom. Najprv sa prehrabávala vo vlasoch, potom v kabelke a následne na to vytiahla vejár. Albert zavrel oči. Cítil, ako sa autobus dáva do pohybu.
Aj jej vejár...
Aj jej...
Ona...

Albert sedel so zaklonenou hlavou a myšlienkami na jej krku. Do pohybu sa zrazu dalo všetko. "Je jej horúco. Ovieva sa." Pri každom závane sa k nemu dostávala životodárna dávka dýchateľného vzduchu okorenená ťažkým elegantným parfémom, zmiešaným s pachom jej potu. "Co má toto znamenať? Ako to...? "

Zastávka už nedočkavo čakala, kedy ľudia vystúpia. Kedy ponesie kroky, kedy ju skropí dážď. A Albert? Vystúpil. Kráčal naproti búrke a bol dosť veľký na to, aby ho trafil blesk.

Počas, po čas, počasie...

Je ťažké rozprávať, ba aj písať, keď nemám slov. Pocit je však veľmi naliehavý. Zdá sa, že čím menej slov, tým naliehavejší.
"Keď nevieš, o čom sa s dievčaťom rozprávať, začni o počasí."
"Skúsim to pani učiteľka"
Cítiš to? Aj na teba sa opäť rúti obloha? Mám strach, no snažím sa vsugerovať si, že je to len fyziologická reakcia. Akýsi pud, ktorý ma nenecháva chladným pred tak veľkými vecami. Určite to nie je nič osobné. Kto by nemal strach?
Keď bdieš, tak snívaš a keď snívaš, tak chceš bdieť. Pre náš rozum je svet príliš skreslený. Logické argumenty a slnečné dni ma nezaujímajú. Nezahrnú nič z toho, čo ma stretlo včera, predvčerom, minulý mesiac, rok, storočie a mám tú výsadu, že môžem hovoriť aj o minulom tisícročí.
"Počasie sa v horách veľmi rýchlo mení."
"Áno pani učiteľka, máte pravdu. Človek sa však v horách meniť nemusí. A už vôbec nie rýchlo."
Kúpim si ihlu. Novú a voňavú. Touto som vypichol oči stovkám počasí, ktoré šli okolo. Novou začnem od seba. Bodnem si do žily a vpustím vzduch.
"Nie pani učiteľka, už žiadne rána. Rozhodol som sa žiť v nebi. Musím si však švihnúť, aby som tam stihol dobré počasie. Neviete, aké počasie je v nebi?"
S mojim druhým ja sa chcem prejsť z dediny okolo potoka k skalám, prejsť cez cestu, výjsť na kopec, zájsť do jaskyne, vrátiť sa, rozprávať o koňoch... Kto by nemal strach?
Budem čakať až do neskorej noci, kedy sa anjeli odhodlajú podísť a nechajú ma, aby som sa ich dotýkal. Ľahneme si spolu do postele v extázi a neskôr nás prebudí vôňa čerstvého pečiva.
"Kto to je?!"
"Pani učiteľka, vezmite ihlu a poďte sa pozrieť"

Pri rieke

Bola noc. Staručká tehlová bytovka na nábreží sa kolísala v polospánku. Len kde-tu blikla svetielkom. 8288 stála na chodníku a dívala sa do tmavého okna. Túžobne, veľmi túžobne sa dívala. Skláňali sa nad ňou staré vŕby a za chrbtom dunela rieka. Ako keď duní Dunaj; tak. Lavičky boli prázdne a studené. Sadla si na jednu a čakala.

Nad ránom niesla rieka chladné vetry. Rozkymácali stromy, rozfúkali vlasy, znervóznili hladinu, uniesli pokoj. 8288 náhle siahla do vrecka a na mobile vytočila číslo. Okno zmodrelo svetlom jeho telefónu a v slúchadle sa ozvalo rozospaté "Prosím!".

"Ahoj, 8785!"
"8288! Stalo sa niečo? Prečo voláš tak neskoro?"
"Môžeš, prosím, výjsť von?"
Na linke ostalo chvíľu ticho. Vedľa 8785 sa v posteli zahniezdila 0666. 8785 sa roztriasol hlas a poobzeral sa okolo seba, akoby v tej hustej tme hľadal svetlý bod, od ktorého by sa mohol odraziť. Nakoniec súhlasil.

Po štvrťhodine sa s prenikavým piskotom otvorila brána a za túlavými mačkami sa do chladnej noci rozbehlo svetlo z chodby. Priplazilo sa aj k nohám 8288. Akoby chcelo zohriať jej premočené a studené chodidlá a pomôcť 8785 nájsť ju v tom pustom nočnom parku. Podišiel k nej ustarostene a okamžite cez ňu prehodil svoju teplú bundu.

"Láska!" vyriekla s úsmevom 8288, "poď sadni si ku mne".
8785 si prisadol a silno ju objal. Z očí mu vyhŕkli slzy, ktoré jej zmáčali rameno, neskôr lono a kolená. Tento moment prerušilo zvonenie telefónu. Volala 0666. 8785 to zodvihol a trasľavo vyslovil zopár slov: "Obsadené, na linke práve prebieha iné milovanie."

Mladík

Neviem, či mi celkom prináleží žalovať za pocity cudzích. Pred časom ma však za srdce chytila pieseň mladíka, ktorý navštívil onú nádhernú lúku, o ktorej som už nedávno hovoril. Sedel som v tôni a len jemne na ňho popiskával. Márne sa však obzeral a hľadal. Dobre som ostal skrytý. O to väčšia bola moja radosť. Nie z jeho srdcervúcej piesne, ale z toho, ako sa snaží, ako chce.

Aby som však netáral o tom, čo vám je zrejme ľahostajné, rozpoviem vám, o čom ten mladík spieval. Spieval o chladnej noci, o samote, volal svetlo, volal lásku, ktorá nikdy neprišla. Donekonečna opakoval prísľub, ktorý dostal; prísľub, že už nikdy neostane sám. Oplakával srdce vydané na nemilosť, tíšil oplakávanú dušu, túžil po anjelovi, ktorý neprichádzal, vyháňal diabla. Melódia unášala dušu za tieto slová. Vôkol neho kričala všetká tá nádhera. Len si to predstavte! On vedel, o čom spieva.

Volal slnko a pritom sedel v jeho najkrajšom dni. Volal slnko, no pritom mal volať do tmy. Vôbec nepočul anjela; a nevidel anjela kvôli všetkej tejto nádhere. Nevidel nakoniec ani ju. Miloval tak veľmi, že aj ten diabol pri ňom sa ho bál. Netrafil ho však slepeckou palicou. Hromžil samote, tomu čistému plátnu, kde bársčo možno maľovať; aj druhov. Miloval tak veľmi a ešte volal lásku, nevšímajúc si...

Pískal som na ňho. Robil som, čo sa dalo. Sedel sťa prikovaný na lúke a zmätene sa trhal. Zaviedol by som ho k čistinke, kde by sa umyl a uvidel by les aj zvnútra. No on aj napriek svojej slepote a hluchote zľakol sa mojej ošklivosti a nepríjemného pískania. Nechcel ma počúvať, no túžil ma spoznať. A ja som mal veľkú radosť.

Večerná cigareta v slamenom dome

V poslednom čase vyfajčím cigaretu oveľa rýchlejšie. Aj pohár vína padne na jediný dúšok. Či ja viem, prečo zo všetkého ubúda? Z izby ukrojil tieň a z vedomia nekonečná múza. Na druhom brehu stojí zopár nedostatočných slov. Hľadám vždy nové, nechcem už brať do úvahy osvedčený výber srdca. Zakaždým si ich však vydupe. Sedel som pri káve, keď zazvonil telefón. Pohľad opustil Ryšavku, ktorú okrikovali anglickí turisti. Do mikrofónu som sa prihovoril karamelovým hlasom: "Haló!"

O pol hodiny som mal dohodnuté stretnutie. Práve tu, v mojej kaviarni na námestí. Tu som vždy seba aj iných dokázal ukryť za hluk električiek, vravu, klopkanie opätkov a pokrivenú povesť tohto podniku. Patrila totiž ulievačom, alkoholikom a nenapraviteľným romantikom - uchádzačom o miesto večných spachtošov a zbabelcov.

Albert došiel načas. Povedal, že sa mu za mnou cnelo. Vraj mal náhodou cestu okolo. Chcel to využiť a je rád, že sme sa stretli.
"Nuž..." vravím "...aj ja ťa rád vidím, Albert. A hneď ti aj čítam z očí nejakú nespokojnosť."
"Ako vždy, môj milý" odvetil Albert a začal vysvetľovať:
"Nedávno som ti len tak sedel v milom slamenom domčeku na pláži. Bol som s Ruženou, iste si ju pamätáš. Zapálil som si, zahľadel sa do diaľky a zamyslel sa. Keď sa ma Ružena spýtala, nad čím hútam, povedal som jej, že ju milujem. Povedala, nech okamžite prestanem s tými rečami. Ja som jej len zarecitoval zopár slov z Prévertovej "Tej lásky". Vieš... Do osemnástich som žil v tom, že sú nás milióny - normálnych chlapov. Od dvadsiatich som žil v tom, že som jediný a potom prišla ona a povedala mi, nech netrepem somariny. Asi už žiadnej recitovať básne nebudem."
Chvíľku sme len ticho sedeli, pofajčievali Albertove ručne ubalené cigarety a ja som hľadal slová, ktorými by som ho utešil. Na to Albert pokračoval:
"Snažil som sa jej vysvetliť, že pre mňa každou chvíľou znamená viac. Vieš čo? Požiadal som ju o ruku."
Dúšok Martini som radšej vypľul späť do pohára , aby mi nezabehol. Dokázal som zo seba vydať iba: "A?"
"A čo? A nič!" odvetil Albert. "Spýtala sa ma, či mi nehrabe. Ale ja viem, že nie priateľu."
Opäť sme zmĺkli a dívali sa do neznáma.
"Vieš Albert..." oslovil som ho po chvíli; "Ty vlastne ani nemáš na výber."
"Veď to..." smutne prisvedčil. "Milujem život. Odpúšťam mu všetko zlé. Aj to dobré, čo je pominuteľné mu odpúšťam. Teším sa z jeho radosti, ktorú má zo slasti milencov, z absolútnej nespútanosti a slobody, z burácajúcich sŕdc a po vášni a láske dychtiacich duší. Dychtivo sa budím do nových dní , objavujem, chcem! Ak toto cítim k nejakému človeku, a k nej veru áno, tak... Povedz, je možné, aby som nemiloval? Aby som ju nemiloval?" Hľadel na mňa očakávajúc odpoveď. Bol však veľmi pokojný a vyrovnaný.
"Nie Albert, nie je to možné. Ty naozaj miluješ."

Ostali sme na seba hľadieť tým všechápavým pohľadom starých priateľov, pri ktorých netreba nič hovoriť. Smiali sme sa a obom nám pri tom padali ťažké guľaté slzy.
Veľmi rýchlo nám spolu dohorievali cigarety, veľmi rýchlo padla fľaša Martini a ja som pochopil, prečo zo všetkého tak nezadržateľne ubúda. Na druhom brehu stojí ešte stále zopár nedostatočných slov. Za ne všetky stačia tie, ktoré som po Albertovom odchode vyriekol, upnúc svoj pohľad na hviezdy: "Aj ja milujem."

Aj tak sa teš!

"Rozprávaj mi o tom, ako je doma! Nech sa môžem tešiť! Na stromy, búrku, les, kvety, máj!"

Z celej duše neznášam jar, dievčatko. Videl som raz zablateného koňa, ako si po dlhom behu na chvíľku oddýchol pod starou lipou. Mal plachý pohľad a dlhú hrivu. Neskrotný a divoký to bol kôň. Utiekol zo stajne, zvábila ho jar svojim jemným kvetinovým šatom. Smútil za ním jeho pán, ale nechal ho. Sám si tak vybral. I stál tam teraz pod lipou, kôň unavený a lačný.

Ukryl ho tento strom pred dráždivými lúčmi slnka, ktoré sa snažili poštekliť túžbu a opäť zaveliť vpred. Veľkými nozdrami vdychoval tento máj a plnými dúškami si vychutnával ten nádherný pocit, do ktorého každý zásah znamenal by zlo; Slobodu.

Videl som raz lúku, hrdú jarnú lúku, ako niesla kroky dievčatám. Ťahali ju za kvetnaté páčesy a vili z nich vence. Nádherné to boli vence, nasiaknuté jarnou búrkou, smiechom a radosťou. Nádherné to boli kroky, mladé, čisté, slobodné. I rástla hrdosť na lúke spolu s kvetmi a zelenou trávou, ktorá nenápadne nakúkala pod sukne.

Dievčence si sadli do kruhu a spievali sladké piesne. Uspávali pomaly slnko a od lesa privábili mesiac, ktorý si odrazom svietil do ich duší. Tešili sa, pretože mali plnú náruč kvetov a toho, do ktorého každý zásah znamenal by zlo; Mladosti.

Z celej duše neznášam jar, dievčatko. Len som to chcel pripomenúť, lebo o veciach krásnych teraz píšem. Ako keď som raz videl ten najpriezračnejší potok. Tiekol z hôr mohutných ako moje sny a krajom čistým, ako moja túžba. Zdravil všetkých navôkol, až padol únavou z toho zdravenia a oddal sa rieke. Jeho prameň osviežil rieku, ktorá mu riekla: "Vždy mi na jar nesieš dobré vody, čo pomáhajú mi precitnúť a nad ľadmi zvíťaziť."

Riekli si a tiekli spolu mrštne k bránam nekonečnosti, naberali na sile a zbierali všetky starosti a smrť zo sveta. Mierili do krajiny vznešených, aby svojim prameňom priniesli im to, do čoho každý zásah znamenal by zlo; Život.

Z celej duše neznášam jar, dievčatko. Lebo mal som raz lôžko v bodliakoch a rozdupal mi ho zablatený kôň; urazili ho kvetové vence; utopil ho roztopašný potok. Priplietla sa mi do cesty tá vďačná nevesta nesmrteľnosti. Vyšla na červený obzor a teplým vánkom vzkriesila ma do chladnej noci.

Lúka

Pokľakol som na kraji lesa, ktorý ústil do nádhernej lúky plnej kvetín. Zrazu sa všetky rozkričali, až som ich zahriakol: "Dosť vy hlúpe kvetiny! Toľká krása kričí na mňa sama, tak načo ešte vy?!" Kvetiny stíchli a načúvali.
Riekol som im nahlas, aby ma počuli aj tie úplne vzadu: "Najkrajšia je táto lúka zo všetkých na svete. Zdobíte ju každým dňom. Veľmi ma bolí, že vám zatiaľ neviem pomôcť. Dúfam, že to stihnem, kým nezahyniete, kým vám hlávky neuvädnú. Noc je veru krásna, ale neúprosná. Privykli ste veľmi na slnko. Priveľa rozmýšľate nad sebou i nad inými. Rady sa nechávate trhať, rady spočívate na oltároch, hodoch, ženách, na hroboch žien... Vy ste vlastne preto, aby ste boli krásne" A kvetiny prisviedčali.
"Viete milovať?" spýtal som sa. Jedna z najkrajších sa hrdo vystrela a riekla: "Ja som milovala, tak ako ani človek nedokáže! Každú nedeľu som vídavala dušu, aká len v nedele môže duša byť."

Najprv som myslel, že zle počujem. "A či existujú minulé časy od lások? Či dokáže tvoje srdce už nebiť? Kto ho zabil? Rozum? Krása? Slovo?" V tom som stíchol a pobral sa preč. Aj lúka sa na moment úplne odmlčala. Jej krása sa pri mojich slovách zahanbila, mladí milenci, čo to spoza vysokej trávy začuli, ostali len nemo hľadieť.
Ach, koľkokrát sa ešte vrátim k tej lúke?

Hviezda

V jeden večer ma pod vysokou borovicou zastihla veľmi jasná päťcípa hviezda. Bolo ju vidieť až do hlbokých údolí, z ktorých sa ozývalo veľké začudovanie. Uvedomil som si, že niesom sám. Upieral som na ňu pohľad spolu s tisíckami iných očí. Ľudia i zvieratá v tú chvíľu hľadeli len na ňu. Bola to krásna hviezda s prívetivým svetlom. Mrzelo ma, že práve ona uchvátila celé to stvorenie okolo. Keď som si na ňu po chvíli zvykol, tak som s odstupom vychutnával inak naozaj príjemnú chvíľu.Hviezda svietila stále jasnejšie, ale všimol som si, že pokoj, ktorý z nej sálal si odnášam sám. Ľudia kričali, zavýjali vlci, moji vtáci nepokojne poletovali okolo, len ja som ticho a pokojne ležal. „Svieti azda pre mňa?“ pýtal som sa sám seba. Povedzte mi, je možné, aby tak jasná hviezda svietila len pre mňa? Asi áno, pretože vo chvíli, keď začala zhasínať, povedal som, nech ešte nejde. A ona nešla! Rozhorela sa znova ešte jasnejším svetlom. A keď som jej mal už dosť a chcel som sa prikryť spánkom, bez slov zhasla a odišla.
Bola to zvláštna, ale dobrá hviezda. Myslel som, že hviezdy sú večné a nemenné, ale nie. Tie dobré nie sú. Večnosť dobrých hviezd víťazí len v srdci a pri tom sa neustále mení. Je to stále iná večnosť. Taká, akú chcem teraz, zajtra, o rok. Zakaždým nový príbeh pre detskú dušu, lačnú po rozprávkach.
Začala sa tá najkrajšia najhlbšia a najsnivejšia fialová noc.

Pozdrav z kosodrevín

Som tulák. Túlam sa z miesta na miesto, sem a tam. Len ja a zopár vtákov, ktorým cestou hádžem suché omrvinky zo svojich vreciek. Zopár, inak prelietavých, vtákov. Zanechal som všetko v údoliach a vybral sa preč. Väčšmi som miloval život a sny; nenávidel všetko, čo nimi opovrhovalo. Aj kus seba som tam nechal v údolí. Rúhavú minulosť, ktorá ostala stáť na brehu. Bola tak ťažká, že ju neuniesol vietor a vo vode padla ihneď na dno.

Rozhodol som sa žiť pre sny a snívať pre život. Jedno si druhé zaslúžia určite viac než ja májové nedele v sade. Ak by niekto stál o moje spomienky, než si ich tiež pokojne vezme. Nestojím o spomienky na rúhanie a na seba. Zo desať metrov za mnou stále sliedia a vždy na večer, keď už mám nohy unavené a oči sa zatvárajú vyskočia sťa slizké ropuchy a kvákajú nezmysly. Kvákajú o saténových prikrývkach, kvetinových terasách, dlhých vlasoch... Nič reálne.

A tak plynie deň za dňom. Občas aj tu stretnem ľudí, ktorým sa páčia rôzne miesta na slnku. Vyhrievajú sa samotári, páriky, skupiny a počujem ich rozprávať: „Ako je tu krásne, ako je tu dobre!“ Po chvíli sa však vracajú späť do vyprahnutých údolí. A to ešte nevideli moje tiene! Ja som sa už dávno odnaučil hľadať na slnku. Na slnku niet čo nájsť, tam všetko rozpráva a kričí. Hľadať treba v tmách. Len v tmách žijú ozajstné vášne, potichu si šepkajúc. Iba tam je život životom a láska láskou. Ach nevieme milovať. Keby sme vedeli, ako nás milujú tieto túžby a vášne, zapýrili by sme sa, odvracajúc pohľad. Naša láska je plytká a kvákajú v nej ropuchy.
Odišiel som, odchádzam a vždy budem odchádzať. Už sa mi nesníva o ľuďoch a miestach, ale o živote. Už nežijem pre miesta a pre ľudí, ale pre sny. Láska je sen, vo mne je život.

Odchádzam a snažím sa nájsť slová, ktorými by dokázali hovoriť obaja. Čo obaja... Všetci a všetko! Verte, tie slová nerastú na slnku, ale v prítmí papradí a kosodrevín. Nebuďte prekvapení, keď ma z času na čas pri svojej prechádzke nájdete pod nimi spitého. Privítam vás milým slovom, lebo ja ľudí milujem. Len, prosím, zakopávajte slabšie, lebo bolia ma už rebrá a ťažko sa dýcha ostrý vzduch.

Ale pozor! Niekedy hryziem. Nie do nôh, ani rúk. Hryziem do prehier a sklamaní. Preto je pri mne najlepšie víťazom. Vymením si s nimi úsmev a poviem im, že hľadám slová, ktoré by vyjadrili, ako veľmi ich milujem. Niet totiž horšej lásky, ako je láska pokrivená slovami. Aj láska pokrivená neverou je krajšia.

Nestojím o spomienky, je v nich veľa slabého. Nezvyknete v živote niečo ľutovať? Je tam ale veľa slabostí, ktoré hanba neutíši. Ani silácke slová ich neprekričia. Niet horších slov, ako siláckych. Snažia sa prehlušiť slabé činy a s nimi aj šepot vášne. Horko oplačte svoju minulosť, ukážte ju a hoďte na hranicu. Nech prasknú tie ropuchy, čo kvákajú! Nebude už nikdy žiadne „bolo“ ani „kedysi“. Vo svetle obrovského plameňa spolu budeme pozerať do tmavých diaľok, ktoré nás čakajú. Inak vás budú štípať hady pod papradím. Tam kde budem ležať spitý.

Ak sa vám nepáčim, potichu pokračujte. Vaše zimomriavky a zrýchlený tep zmizne na slniečku. Ja sa nehnevám, na to už nie je čas, ani sila. Ani ma nepresviedčajte, že mám kráčať s vami. Pritesno by mi bolo obchádzať každý lúč. Radšej vybehnem v noci nahý na lúku a volať budem lesné víly. Stretávam ich habadej! Že vy nie? Čo ma po tom?

Dnes sa prihováram odtiaľ, zajtra zasa inde. S úsmevom a spokojný bozkávam každú myšlienku a predstavu oblečenú do vavrínov. Aj moju, aj tú vašu.