O búrke

Albert si sadol na zadné sedadlo v rozhorúčenom autobuse. Pot stekal po čele, po nose, po oknách, po závesoch, po všetkom. Vonku sa schyľovalo k búrke a dusno bolo tak, že pri každom nádychu sa bolo treba zaprieť nohami. O chvíľku mu zvlhol chrbát a zadok. Šaty sa na ňho lepili. Otvoril si knihu a snažil sa začítať.

Slečna v červenom zaplatila lístok. Jej červená bola...
Jej červená...
Jej...

Sadla si na sedadlo pred Albertom. Najprv sa prehrabávala vo vlasoch, potom v kabelke a následne na to vytiahla vejár. Albert zavrel oči. Cítil, ako sa autobus dáva do pohybu.
Aj jej vejár...
Aj jej...
Ona...

Albert sedel so zaklonenou hlavou a myšlienkami na jej krku. Do pohybu sa zrazu dalo všetko. "Je jej horúco. Ovieva sa." Pri každom závane sa k nemu dostávala životodárna dávka dýchateľného vzduchu okorenená ťažkým elegantným parfémom, zmiešaným s pachom jej potu. "Co má toto znamenať? Ako to...? "

Zastávka už nedočkavo čakala, kedy ľudia vystúpia. Kedy ponesie kroky, kedy ju skropí dážď. A Albert? Vystúpil. Kráčal naproti búrke a bol dosť veľký na to, aby ho trafil blesk.