Balón

Hviezdy a mesiac dnes nemali dobrý deň. Celý som presedel pri svojej lúke hľadiac na oblohu, no nezazrel som ich. Určite sa niečo stalo, keďže aj lúka utíchla a sledovala ma. Tiene sa postupne predlžovali, až včela, aj teraz pilne pracujúca, márne hľadala miestečko na slnku. Napokon zaletela až ku mne a prihovorila sa: "Čo tu sedíš, akoby si čakal, že vyjdú hviezdy a mesiac a budú ti cez deň svietiť?" "Čakám, že vyjde mesiac s hviezdami, tak, ako stále vychádza;" odvetil som. "Hoci aj na pravé poludnie vychádzajú a žehnajú mi svojim svetlom a pokojom. Horkú slasť nosia do duše tí nositelia horkej slasti." Vtom vzlietla včela a začala ma do tváre bodať žihadlom. Potom odletela.

Jeden z tieňov sa priblížil až k môjmu tieňu a prihovoril sa mu: "Čo tu sedíš, akoby si bol tieňom čakajúceho na hviezdy a mesiac vo dne?" Takto mu riekol môj tieň: "Som tieňom čakajúceho na mesiac a hviezdy vo dne. Vychádzajú hoci aj na pravé poludnie a jedine vtedy viem prehovoriť k svojmu čakajúcemu, lebo mňa vidno a on má v duši pokoj a horkú slasť." Lúka zašumela a popohnala cudzí tieň bližšie ku mne, až zhltol ten môj a bolo ho zrazu vidieť. Aj bez mesiaca a hviezd cez deň.

Znenazdajky sa priblížilo srdce a duša k môjmu srdcu a duši i pýtali sa: "Čo tu sedíte, akoby ste boli srdcom a dušou čakajúceho na hviezdy a mesiac vo dne?" I odvetili: "To sme! Mesiac a hviezdy vychádzajú aj na pravé poludnie a prinášajú nám skrz čakajúceho pokoj a horkú slasť." I roztĺklo sa cudzie srdce a zahučala cudzia duša. Odteraz to moje tĺklo s ním. Rozplynula sa aj moja duša v cudzej; pokojom a horkou slasťou.

Napokon pribehli nožnice a odstrihli niť, ktorým prúdi do človeka človečina a život človečiny. Vtom som sa začal vznášať ako balón.

O slabostiach

Ráno som sa prebudil na lúke nad lesom. Netuším, ako som sa tam dostal. Moja lúka, ako vždy, hýrila farbami a mňa na nej pristihlo slnko. Cítil som sa hlúpo. Možno práve za slnko. S týmto, pre mňa dosť čudným, pocitom som sa postavil a prechádzal sa medzi kvetinami. Dával som pozor, aby som nejakú v jej nádhere neušliapal. Nohy som mal totiž ťarbavé a neposlúchali ma. Vyplašil som aj párik motýľov, ktorí zmätene a s krikom odleteli.

Vtom som zahliadol kvietok. Veľmi mladý, utrápený, nerozvitý, smutný a pravdupovediac ohavný. Prihovoril som sa mu slovami: "Ty mi nič nepovieš? Zotrvávaš na mojej lúke a nepopraješ mi ani dobrý deň?" "Veď ty nemáš rád deň." odpovedal kvietok. "Chytrák akýsi!" vykríkol som sám pre seba sadajúc si k nemu na dlhšiu dišputu.

"Hľadím ti do očí, kráčam ti v ústrety, sú noci, kedy ťa milujem a noci, kedy nenávidím. Ľúbim ťa a po vzájomnej dohode s rozumom tancujem v rytme nočných piesní a denných harmonogramov, skáčem po slovách prekliatej poézie a povedzme, že si robím dobre." rozhovoril som sa.
"Je to zvláštne... Človek vie okamžite povedať, čo má na srdci, len rozum stále vymýšľa. Chce nás všetkých prekabátiť, so smrťou sa dohodnúť. Vždy, keď zreje jar a mizne biela zima, spomeniem si na ten čas, keď necítil som a nemysel. Niečo ďalšie ťahalo ma jednak do kostnatej náruče, kde som mal byť navždy krásny. Cieľ bol teda z čista jasný. Je jedno, ktorou cestou vykročím."

"U susedov bola svadba." pokračoval som. "Narodil sa krásny syn a priniesol matke ružu. Najprv ju dal do vázy, potom na hrob zaniesol a našiel si inú ženu.

Strihnem ti nitku, moja milá. To preto, že ostatní môžu, ale ty nie. Uvedomiť si šťastie je niekedy ťažšie, než ho získať, než ho nájsť. Ja viem, raz, keď si nalejem vína a poviem sám sebe, že som spokojný, prídeš a dáš mi letmé zaucho. Teraz tu však nemáš miesto."

Keď som dohovoril, natiahol som ruku a vytrhol kvietok zo zeme. Hlúpy pocit pominul.

Telo

Ak chceš umrieť, povedz. Podám ti nôž. Pozor na odtlačky! Musia tam ostať aj moje, nech vedia, že som ti pomohol. Chcem, aby to všetci vedeli. Nemstím sa, nevybavujem účty, nehnevám sa. Iba ti bez akéhokoľvek afektu pomáham dosiahnuť, čo tak veľmi chceš. Alebo sa len tváriš, že to chceš. Ale to už nemôžem vedieť. Tváriš sa dobre. Vždy si sa dobre tvárila. Tvoje telo má veľkú hodnotu. Cenou zaň bola láska. Moja láska bola cenou za tvoje telo.

Existuje toľko kanálov, ciest a spôsobov. Existuje z teba toľko vydaní... Toľko vydaní zo mňa! Pozor na tie odtlačky! Nie je ľahké ich zanechať. Navyše sú jedinečné. Nikto ti už také nenechá, keby si sa napokon predsa len rozhodla, že sa tváriš. Áno všetko ťažké padá na dno. So mnou je to ozaj ťažké. Ale teraz už budeš voľne plávať. Ak chceš, môžeš sa dívať na nebesá, ale to je všetko.

Blbé reči... Slová čo ľutujú a utešujú, arogantne sa tváriac, že od nich závisí tvoje šťastie, či moje nešťastie. Veď sa pozri! Chromý páter premieňa kus chleba na telo Ježiša Krista. Jeho láska je tiež len cenou. Povedz, dokáže to človek? Premeniť kus chleba na telo? Hoci len to tvoje? Ako tak preberám ruženec v žltých prstoch, zdá sa mi, že to možné nie je. A symboly a iné alibi... Nie nie! Telo je telo. Krajšie než bársčo iné.

Autorom uvedeného článku je môj dobrý priateľ "LetMeLove".

Hrad z piesku

Kedysi, keď bol Albert ešte celkom malý chlapec - bolo to presne takto na jeseň; vysušené listy stromov začínali hrdzavieť a slnku počas leta narástli veľké zuby. Mišo s Jurom už prišli v hrubých košeliach s dlhým rukávom, ktoré im mama pedantne zakasala do teplákov. Mišo a Juro boli jediní, ktorí nechodili do škôlky, podobne ako Albert.

Áno, bolo to presne v tento jesenný deň, keď z ničoho nič, práve vo chvíli, keď vrcholila stavba pieskového hradu, ozvalo sa z okna: "Albert! Domov!" Jeho modré očká sa so slzami na krajíčku a s poriadnou dávkou prieku zdvihli k oknu. Postavil sa nad svoj hrad, akoby chcel dať najavo, že nemá ani najmenší záujem opustiť svoje panstvo. Jeho dvaja kamaráti zatiaľ bagrovali ďalší piesok tváriac sa, že sa nič nedeje. Albert nikam nejde. A ak by aj šiel, o chvíľku sa vráti. Veď ešte nie je večer.

"Okamžite!" zopakovalo okno. Toto už znelo vážne. Ak Albert nechcel, aby preňho prišiel dole otec, čo by znamenalo, že domov bude utekať pred zauchami, musel skloniť hlavu, pozdraviť kamarátov a odísť. A čo jeho hrad? Veď ho treba dostavať! Mišo a Juro ho navyše sami neubránia pred partiou cigánov. "CVAK", ozvalo sa tlačidlo výťahu po celej chodbe. Albert naložil svoje autíčko a stlačil 4.

Len čo vkročil dnu, jeho biele a v tejto chvíli dosť nadurdené líčka skropili mamine slzy a bozky, ktoré sa snažili povedať mu, že aj jeho sa to už týka. Otec iba sedel v kuchyni. Taktiež so slzami v očiach. Prenikal ho pohľadom, z ktorého naliehavo sálala plná vážnosť a smútok. Do rodiny zavítala smrť. No a?

Ak sa ho netýkal dospelácky večerný futbal, ak sa ho netýkali dospelácke scény vo filme, pri ktorých si musel pravidelne zakrývať oči, ak nemohol ochutnať z fľaše, z ktorej pili všetci, iba on nemohol, tak sa ho netýka ani nejaká dospelácka smrť! Rozhodol sa im to aj dokázať. Na pohreb prišiel s úsmevom a muzikantom ukázal holý zadok. Tak! Smrť sa ho netýkala, doma čakal hrad!