piatok 27. novembra 2009

Tie také dni

Každú noc snívam ten istý sen. Prichádzaš a vystieraš ruku. Blažená to chvíľa, kedy moje srdce píše zdravú krivku. Na moment ustávajú všetky bolesti a každá slza mení sa na živú vodu. Ten úsmev poznám, iný som nikdy nevidel. Že sa to nemá... Prisahám!

A v tom okamihu ma zubaté ráno uhryzne do duše. Mne zovrie hrdlo, vyšpúlim oči a vidím túto hmlu rozplývať sa navôkol. Výšiny hôr ju šlukujú s mojou rannou cigaretou. A ja hľadím na ne bezmocne, ako mi zakaždým kradnú ten vysnený raj. Naťahujem ruky z balkóna a sused sa díva: "Ranná rozcvička?" "Veru, prajem dobré ráno!"

Lyžička stojí v pohári kávy a ja mám na dlani celý svet. Svieti, bliká, chce ma. Ten bezvýznamný svet. Až dodnes som si myslel, že mi je čo závidieť. A že ten môj deň je predsa len lepší. Teraz letím na papierových krídlach k slnku.

Obliekam si šedý sveter priemernosti a vykročím do ulíc. Na malú chvíľku chcem uspať zvery v klietke, na malý čas utíchnuť.

Dav prezrádza poludnie. Život prúdi okolo a áno - má plynúť okolo! Cez okná kaviarne sa díva trošku lepšie. Zafajčená chvíľa sa dýcha trochu ľahšie.

Domov? Áno rýchlo domov, čo keď ma tam čaká teplý obed, koláč, čaj... V šálke celkom po okraj mám napokon len horký grog.

Zvoní zvonček a dnu vchádza Priateľ. "Ahoj priateľu!" Je opitý a neznesiteľne z neho razí rum. Vytiahne ma podvečer na tú krásnu chlapskú lož. Stále nič...

A zrazu... Padám padám padám.
"Hajzel jeden, zdrhol preč!"

Blíži sa noc. Spejem opäť do cieľa. Z hôr zostupuje hmla a ja mám dôvod na úsmev. Zrazu je všade, ale nemôžem sa dotknúť. Skúšam pretočiť ručičku o 2 hodiny dopredu, nepomáha. Ľahnem si spať, snažím sa oklamať, každý večer v mysli bojovať so slabosťou v ringu; zakaždým úspešne. Telefón tak ostane nemý. Zaspávam a opäť snívam. Ruka, úsmev, iný som nevidel... Prisahámmmmmmmmmmmmm
Povedať, že ma to nebaví? - Baví!
Povedať, že už nevládzem? - Vládzem!
Povedať, že už nechcem? - Chcem!
Povedať, že už nemilujem? - Milujem!
Povedať, že nežijem? - Žijem!

Nuž ale, v tie také dni dochádzajú otázky, konflikty a pivo.

Autorom uvedeného článku je môj dobrý priateľ Letmelove.




utorok 24. novembra 2009

Modré tváre

Tváre z kaviarní, krčiem, lavičiek v parku, knižníc, či autobusov, alebo kupé sú schované za podlhovastými kryštálikovými závesmi. Sú dosť tenké na to, aby nezavadzali, ale dosť hrubé na to, aby cez ne prenikol ľudský zrak. Z jednej strany sa odráža, z druhej zaniká. S rukami položenými plusmínus (skôr mínus) vo výške srdca uzatvárajú životný priestor, kúskujú ho, trhajú, narúšajú svet.

Poza záves prebehol mesiáš a bez ich povšimnutia vykonal ďalšie dielo spásy. Božský Frankie za touto oponou márne spieva na kolenách krásnej žene. Začala jeseň. Jej šero sfarbilo okolie tými známymi patetickými farbami. Tváre však sfarbilo do modra.

Modré tváre z kaviarní, krčiem, lavičiek v parku, knižníc, či autobusov, alebo kupé už nepotešia, ale lezú na nervy. Nevidieť im póry na nose, uslintané kútiky úst, červené oči, žlté fúzy, jemnú pleť, nepravidelne zatočené uši, plné pery... Nestiahne vám hruď pri ich opätovanom pohľade, nepobavíte sa na krivých zuboch, nepošlete im pohár vína... Len tak... Aj keď tam nevidia nič krajšie ako by mohli tu, schovávajú sa a schovávajú. Nerozprávajú, nežijú mimikou, grimasami, nekomunikujú. Strnulo zachovávajú spoločenské status quo a popri tom pijú kávu, pivo, jedia tyčinky.

Sú smrteľne choré. Ich choroba sa volá...



štvrtok 12. novembra 2009

O braní a dávaní

Keď sa Letmelove večer usadil nad riekou, plynula ticho. Jeho čisté oko spočinulo na oblakoch, prichádzajúcej jeseni a všetkých krásach a nekrásach, ktoré priniesol čas. Onedlho ho tento zbojník pripravil o ďalší deň. Zakaždým mu večer ako bohatému vzal a ráno ako chudákovi dával. Tak spočinula jeho hlava na tvrdom kameni a otvorila dvere mysli, ktorá zašla do snivých kúpeľov vyliečiť si boľavý chrbát.

Ráno, keď sa prebudil, bola rieka rozvodnená a veľmi hučala. Brala so sebou všetok neporiadok navôkol. "Ach rieka, očistná rieka." prehovoril Letmelove a roztiahol ruky. "Som privysoko nad tebou , aby mohla si vziať zo mňa všetko zlé a odplaviť to do zabudnutia. Díval som sa na Teba vo svojich snoch. Ty si neberieš zlé preto, že je to zlé. Ale len preto, že ono najslabšie drží na človeku. Čo však spraví mocná rieka so zatmeniami, ktoré tu často vídať? Nič, podvolí sa im a sčernie. Večer sa máš snažiť brať, ako čas! Nie ráno!"

Nenásytná rieka utíchla a Letmelove sa pobral domov.

štvrtok 5. novembra 2009

Táraniny

Som sopka, ktorá bdie
Len ty a pán boh vie...

"Slnko nevychádza, no ty vidíš hranicu - medzi mnou a tebou. Neviem, kto ju nakreslil. Poviem len pár slov: ...že toto už nie sú slová; ...že toto už nie sú piesne; ...že toto už nie sú básne.

Ó sladká vášeň! Ó slepá vášeň!
Ó hlúpa vášeň!

Čo je to? Spoveď?
Nie. To slová života a smrti, vzniku a zániku, ktoré máčajú slzy a... Bojím sa to vyrieknuť.
Ľútosť."

Autorom uvedeného článku je môj dobrý priateľ Letmelove.

pondelok 2. novembra 2009

Kto je Albert?

Asi nadišiel čas, aby som svojho čitateľa zoznámil s postavou Alberta. Ba čo viac, zoznámil ho s jeho životom, smrťou, drozdom a prašivým psom. Veru, toto všetko a iba toto s postavou Alberta v bludnom kruhu riadkov súvisí. Na úvod podotknem, že Albert je hlavnou postavou všetkých poviedok, básní a veršov, ktoré boli napísané týmto perom. Že je metaforou pre každú myšlienku, ktorá sa zrodila v tejto hlave. Preto o ňom píšem takto, v noci i cez deň. Kvôli striedmosti, ktorá Albertovi nikdy vlastná nebola. Striedmosť je však práve to, čo ho môže opísať najlepšie.

Pamätám si, akoby to bolo len nedávno, deň, keď sa Albert narodil. Z mojej izby sa ozval silný detský plač. Čo plač! Rev to bol! Otec C.B. a matka L.P. priviedli na svet malého Alberta. Bol škaredý, hlučný a pri svojom reve zatínal malé päste. Vyzeralo to komicky a bolo to otravné. Najotravnejšie hádam vtedy, keď nadišla neskorá noc. Ach, čo sa vtedy nakričal a navystrájal! Jeho prenikavý plač vedel prehodiť na druhý bok aj spiaceho suseda pod nami. Ale poviem vám, zvykol som si naňho, obľúbil som si ho ako vlastného a nakoniec ho ako vlastného aj prijal.

Albert veľmi rýchlo rástol. Rýchlejšie, ako jeho priatelia, ba dokonca rýchlejšie, ako ja a moji priatelia. Za veľmi krátky čas sa mi stal rovnocenným a ja som s nim mohol počítať aj v tých najpriekernejších situáciách. Pravda, naporúdzi bol vždy, keď som ho potreboval a nikdy nepovedal nie.

Keď sa bavíme o živote Alberta, je potrebné podotknúť, že pre Alberta ako postavu život nikdy neznamenal určité časové obdobie, v ktorom poctil svet svojou prítomnosťou. Životom Albert "rozumel" niečo iné, osobnejšie. Bola to preňho obrovská sila. Krásna, neumlčateľná, vášnivá, túžobná, odhodlaná, precítená, pudová, tvorivá... Tá mu pomáhala raziť si cestu vpred. Naprieč drevnatým riadkom sa prebíjal onou silou a vôľou. Albert žil, teda bol.

Toto bol Albertov život, jeden z najdôležitejších aspektov jeho osobnosti.

Ak by sme sa z akéhokoľvek uhla pohľadu mali baviť o Albertových smrtiach, koncoch a bodkách, musíme v ich súvislosti konštatovať dve veci. A síce lenivosť a netrpezlivosť. Na tieto dve tetušky Albert pravidelne zomieral a končil. Nakoniec však nad nimi definitívne zvíťazil a otvoril tak cestu svojim nástupcom. (Nástupcom?!) Áno nástupcom. Treba povedať, že ho to stálo nemalé úsilie. Vyhrať však nad svojou smrťou nie je nikdy jednoduché.

Napriek tomu Albert zaniká. Neskôr si povieme prečo, momentálne je však pre nás dôležité to, že zaniká živý. A ako sa mu podarilo prežiť toľko svojich smrtí? Ak by v prípade jeho života išlo len o akýsi čas, dovolím si povedať, že by tu už dávno nebol. Nebol by tu; mŕtvy. Na druhej strane mu k tomu, aby zanikol živý pomohol obrovským, snáď najväčším dielom jeho drozd.

Áno počujem z vašich úst tú otázku: "Aký drozd?" Verte mi, že je to ten najkrajší drozd, akého si vo svojom živote vie predstaviť nielen literárna postava, ale aj človek ako taký. Prostý človek. Je to drozd, ktorému nikdy nevybieli oči nejaký žiarivý a ligotavý klam. Voľný to vták... Jeho klietkou bolo to, že Albert miluje jeho slobodu. Ten drozd má dve malé krehké krídelká, na ktorých nosí napísané láska a nádej. Každá horká bodka v Albertových príbehoch bola aj tak napokon prekrytá jemným ďobnutím tohto drozda. Do každej z týchto bodiek vlial sladkosť višní, ktorou voňal jeho zobáčik.

A čo ten prašivý pes? Ach, vláčil sa s nim všade, kam sa pohol. Bol verný, no strašne pažravý. Čo je horšie, živil sa zvyškami Albertovej "ľudskosti". Nepripúšťal k nemu cudzích ľudí, ani deti. Začali sa mu pomaly vyhýbať, nenávidieť ho a báť sa ho. Smiali sa mu. Smiali sa z jeho ovisnutých uší, žlto-čiernych zubov, vylámaných pazúrov a biedneho pohľadu. "Čo nenecháš toho chlapca na pokoji, ty škaredá obluda?!" takto sa mu smiali. Nebol to smiech úprimný, ale taký cez zuby, aby zahnal strach. Nejedného neprajníka už totiž tento prašivý pes roztrhal a nasýtil ním svoj deravý žalúdok. Ten pes sa volal hrdosť. Ako Albert silnel, zabudol na psa a ten umrel v jedno krásne letné poludnie v parku pri smetiaku.

Tieto štyri veci tvoria Albertovu existenciu, moji drahí a milí. Dnes bohužiaľ Albert zaniká. A prečo? Veď to už teraz musí byť jasné predsa každému! Nepodstatnými sa stali niektoré z jeho esencií a niektoré sa stali až príliš vážnymi. Zanechal mi zopár výkladov svojich príbehov a metafor. Zanechal mi veľa zmočených vankúšov a zapísaného papiera. Zanechal mi symboliku na každom kroku. Zanechal mi veľa a ja ďakujem, že tu pre mňa bol. Nové meno musím veru hľadať pre svoju postavu.