Navštívil ma raz teplý jarný Večer. Bol to skôr prepad, ale z úcty k onému večeru a jeho odhaleniam hovorme o návšteve. Večer so všetkým, čo k tomu patrí; veľký strieborný mesiac, tajomné i naivné hviezdy, hašterenie vánku a pokoja, mierne zvlnené jazero a ušušťané stromy. Prišiel si pre mňa, keď som opäť sedel na brehu svojho jazera, opekajúc špekáčiky a veľa myšlienok, ktoré mala už dávno zožrať minulosť. Zrejme bola prejedená, alebo zaháľal čas, ako zlostný strážnik , ktorý ju palicou ženie vpred. Celá táto hostina ležala tu predo mnou a že už dosť dlho, začala aj poriadne páchnuť.
Nech som sa snažil akokoľvek, čo-to prehryznúť, nedalo sa. Minulosť totiž nikdy nepristúpila dosť blízko na to, aby na mňa dočiahla a podelila sa o svoje sústo. Sledujúc Letmelove, ako to znova a znova skúša a naťahuje sa po týchto zapáchajúcich myšlienkach, odobral som sa ďalej. A potom ešte ďalej - až na protiľahlý breh. Tam som mal bližšie k Večeru, ktorý ma poctil svojou návštevou.
Zdvorilo som sa pozdravil a spýtal sa, čo dobrého mi nesie. Ostalo len ticho. Prebodol ho svojim zobákom kuvik. Čarovná to bola chvíľa, keď sa predo mnou rozprestrel všetok život navôkol. Kričal cvrčkami, šepkal trasúcim sa lístím na stromoch, štípal komármi a pískal netopiermi. Rozhodol som sa neklásť viac hlúpe otázky.
Večer však nenavštívil iba mňa. Zavítal taktiež k mnohým iným ľuďom na svete. Neviem presne ku ktorým, avšak jedným z nich som si bol istý. Tento človek však nebol nablízku, ba dokonca bol veľmi ďaleko. Ja som nemal dostatočne dlhé ruky a silný hlas, aby som ho mohol pozdraviť, ponúkol sa teda sám Večer, že mu môj pozdrav odovzdá. O chvíľku už niesol opätovaný pozdrav späť. Zahrial ma, odídeného od ohňa.
Keď mi už bola dlhá táto chvíľa v nečinnosti, pobral som sa za sprievodu Večera naspäť k Letmelove. Musel som ho odhovoriť od chute na špekáčiky a myšlienky, a tak som mu povedal: "Poď, priateľu! Nechaj tieto záležitosti ohňu. Rovnako je hladný ako my. On nedočiahne na nič chutnejšie, my však áno. Pôjdeme s Večerom, on privedie nás ku dňu. Mám pocit, že človek, ktorý sa mi zdal byť tak ďaleko, sedí vedľa nás. Večer nás vyprevadí k Slnku, ktoré svojimi horúcimi lúčmi prisunie ho ešte bližšie. Až na dotyk, až do objatia."
"A čo ak nie?" spýtal sa Letmelove, pretože láska je vždy pochybovačná.
"Ak nie, tak spočinieme tu a budeme užívať tento pokojný večer." odvetil som
"Nie je on pokojný." povedal Letmelove. "Na druhom brehu som ťa videl mávať bleskami na jasnom nebi a kričať hromom!" Potom sme sa obaja chytili Večera za plecia a kráčali s hlasným smiechom preč; až tam, kam nás Večer zaviedol.
