Predvečer troch premien

Dnes večer prišiel symbol, ktorý mi ukázal, že už môžem ďalej. Hoci už na anjelov neverím a z ich krásy a nevinnosti som dávno vyrástol, po dlhom čase sa mi jeden zjavil. Nechcem už veriť jeho láskyplným a dobrotivým slovám, pretože sú to len moje slová. Roztratené po lúke, ako kozy.

Pravdou je, že vyhorela láska a ostali dvaja ranení. A kde bol anjel? Nepýtal som sa ho. Raz mi ukázal milión spôsobov, ako anjelovi ublížiť a iba jediný, ako ho spraviť šťastným. Ach, čo sú to za spôsoby!

Nočný autobus vyzbieral rozlúčkové bozky milencov. Prehovoril som sám k sebe týmito slovami: "Nebudem už veriť na anjelov a nedočkavcov. Svoje krídla často ukladajú na zimný spánok; a to aj v lete, kedy majú vysedávať pri západoch slnka a potichu túžiť, aby znova vyšlo."

Bez všetkých anjelov a nedočkavcov sa teraz vyberám vyššie, ku kosodrevinám, aby som naplnil svoje srdce i svoje žily priezračnou a čistou horskou vodou. Aby som nielen s čistým okom, ale predovšetkým s čistým srdcom urobil pár krokov späť, kde budú držať tábor moji anjeli a nedočkavci. Už zďaleka mi budú mávať a ukazovať spôsob, ako ich spraviť šťastnými.

Nevrátim sa však kvôli nim, ale kvôli môjmu drakovi, čertom a plazom. Veľmi rád podám ruku tým strážcom neistoty a požieračom mojej hrdosti. Veľmi rád ich pobozkám ústami, aby som ich mohol uhryznúť tlamou.

Odídem ako duch a poslednýkrát sa vrátim ako duch.

Prečo som prestal písať básne

S rukami zvesenými popri zvieratách som popíjal z prameňa. Sedával som nehybne nad žltočervenou nedeľou a veľmi som sa mýlil. Z omylov sa zrodilo veľa básní. Nazvali sme si ich iróniou osudu a ľahostajne sa podvolili lenivosti. Preto veľká časť anjelských spevov a ikarovských elégií nie sú ničím iným, len omylom.

Len zbabelec prejde životnou cestou a stretnúc na jej konci draka otočí sa a vyberie hľadať inú; Odhliadnuc od cieľa, pretože ten by nebol nikdy cieľom, nebyť cesty. Víťazstvo by nebolo nikdy sladké, nebyť soli v rozjatrených ranách; a čo sa budeme ostýchať? Nebyť horkých sĺz, krotiacich zvírený prach na chodníkoch. Plaziac sa popri členkoch pripomína lenivosť; onen prach.

Len horkými slzami budem polievať svoje stromy, aby rodili sladké ovocie. Odborníkom na horkosť budem v sladkom cieli.

Bez dojatia, ostýchavosti a iných omylov raz napíšem poslednú pravú báseň. Cesta mi prezrádza, že bude o človeku. Ten človek zabil iróniu, osud a iróniu osudu. Stal sa silnou búrkou pre ruky zopäté k nebesiam, čakajúce silnú búrku.