Počas, po čas, počasie...

Je ťažké rozprávať, ba aj písať, keď nemám slov. Pocit je však veľmi naliehavý. Zdá sa, že čím menej slov, tým naliehavejší.
"Keď nevieš, o čom sa s dievčaťom rozprávať, začni o počasí."
"Skúsim to pani učiteľka"
Cítiš to? Aj na teba sa opäť rúti obloha? Mám strach, no snažím sa vsugerovať si, že je to len fyziologická reakcia. Akýsi pud, ktorý ma nenecháva chladným pred tak veľkými vecami. Určite to nie je nič osobné. Kto by nemal strach?
Keď bdieš, tak snívaš a keď snívaš, tak chceš bdieť. Pre náš rozum je svet príliš skreslený. Logické argumenty a slnečné dni ma nezaujímajú. Nezahrnú nič z toho, čo ma stretlo včera, predvčerom, minulý mesiac, rok, storočie a mám tú výsadu, že môžem hovoriť aj o minulom tisícročí.
"Počasie sa v horách veľmi rýchlo mení."
"Áno pani učiteľka, máte pravdu. Človek sa však v horách meniť nemusí. A už vôbec nie rýchlo."
Kúpim si ihlu. Novú a voňavú. Touto som vypichol oči stovkám počasí, ktoré šli okolo. Novou začnem od seba. Bodnem si do žily a vpustím vzduch.
"Nie pani učiteľka, už žiadne rána. Rozhodol som sa žiť v nebi. Musím si však švihnúť, aby som tam stihol dobré počasie. Neviete, aké počasie je v nebi?"
S mojim druhým ja sa chcem prejsť z dediny okolo potoka k skalám, prejsť cez cestu, výjsť na kopec, zájsť do jaskyne, vrátiť sa, rozprávať o koňoch... Kto by nemal strach?
Budem čakať až do neskorej noci, kedy sa anjeli odhodlajú podísť a nechajú ma, aby som sa ich dotýkal. Ľahneme si spolu do postele v extázi a neskôr nás prebudí vôňa čerstvého pečiva.
"Kto to je?!"
"Pani učiteľka, vezmite ihlu a poďte sa pozrieť"

Pri rieke

Bola noc. Staručká tehlová bytovka na nábreží sa kolísala v polospánku. Len kde-tu blikla svetielkom. 8288 stála na chodníku a dívala sa do tmavého okna. Túžobne, veľmi túžobne sa dívala. Skláňali sa nad ňou staré vŕby a za chrbtom dunela rieka. Ako keď duní Dunaj; tak. Lavičky boli prázdne a studené. Sadla si na jednu a čakala.

Nad ránom niesla rieka chladné vetry. Rozkymácali stromy, rozfúkali vlasy, znervóznili hladinu, uniesli pokoj. 8288 náhle siahla do vrecka a na mobile vytočila číslo. Okno zmodrelo svetlom jeho telefónu a v slúchadle sa ozvalo rozospaté "Prosím!".

"Ahoj, 8785!"
"8288! Stalo sa niečo? Prečo voláš tak neskoro?"
"Môžeš, prosím, výjsť von?"
Na linke ostalo chvíľu ticho. Vedľa 8785 sa v posteli zahniezdila 0666. 8785 sa roztriasol hlas a poobzeral sa okolo seba, akoby v tej hustej tme hľadal svetlý bod, od ktorého by sa mohol odraziť. Nakoniec súhlasil.

Po štvrťhodine sa s prenikavým piskotom otvorila brána a za túlavými mačkami sa do chladnej noci rozbehlo svetlo z chodby. Priplazilo sa aj k nohám 8288. Akoby chcelo zohriať jej premočené a studené chodidlá a pomôcť 8785 nájsť ju v tom pustom nočnom parku. Podišiel k nej ustarostene a okamžite cez ňu prehodil svoju teplú bundu.

"Láska!" vyriekla s úsmevom 8288, "poď sadni si ku mne".
8785 si prisadol a silno ju objal. Z očí mu vyhŕkli slzy, ktoré jej zmáčali rameno, neskôr lono a kolená. Tento moment prerušilo zvonenie telefónu. Volala 0666. 8785 to zodvihol a trasľavo vyslovil zopár slov: "Obsadené, na linke práve prebieha iné milovanie."

Mladík

Neviem, či mi celkom prináleží žalovať za pocity cudzích. Pred časom ma však za srdce chytila pieseň mladíka, ktorý navštívil onú nádhernú lúku, o ktorej som už nedávno hovoril. Sedel som v tôni a len jemne na ňho popiskával. Márne sa však obzeral a hľadal. Dobre som ostal skrytý. O to väčšia bola moja radosť. Nie z jeho srdcervúcej piesne, ale z toho, ako sa snaží, ako chce.

Aby som však netáral o tom, čo vám je zrejme ľahostajné, rozpoviem vám, o čom ten mladík spieval. Spieval o chladnej noci, o samote, volal svetlo, volal lásku, ktorá nikdy neprišla. Donekonečna opakoval prísľub, ktorý dostal; prísľub, že už nikdy neostane sám. Oplakával srdce vydané na nemilosť, tíšil oplakávanú dušu, túžil po anjelovi, ktorý neprichádzal, vyháňal diabla. Melódia unášala dušu za tieto slová. Vôkol neho kričala všetká tá nádhera. Len si to predstavte! On vedel, o čom spieva.

Volal slnko a pritom sedel v jeho najkrajšom dni. Volal slnko, no pritom mal volať do tmy. Vôbec nepočul anjela; a nevidel anjela kvôli všetkej tejto nádhere. Nevidel nakoniec ani ju. Miloval tak veľmi, že aj ten diabol pri ňom sa ho bál. Netrafil ho však slepeckou palicou. Hromžil samote, tomu čistému plátnu, kde bársčo možno maľovať; aj druhov. Miloval tak veľmi a ešte volal lásku, nevšímajúc si...

Pískal som na ňho. Robil som, čo sa dalo. Sedel sťa prikovaný na lúke a zmätene sa trhal. Zaviedol by som ho k čistinke, kde by sa umyl a uvidel by les aj zvnútra. No on aj napriek svojej slepote a hluchote zľakol sa mojej ošklivosti a nepríjemného pískania. Nechcel ma počúvať, no túžil ma spoznať. A ja som mal veľkú radosť.

Večerná cigareta v slamenom dome

V poslednom čase vyfajčím cigaretu oveľa rýchlejšie. Aj pohár vína padne na jediný dúšok. Či ja viem, prečo zo všetkého ubúda? Z izby ukrojil tieň a z vedomia nekonečná múza. Na druhom brehu stojí zopár nedostatočných slov. Hľadám vždy nové, nechcem už brať do úvahy osvedčený výber srdca. Zakaždým si ich však vydupe. Sedel som pri káve, keď zazvonil telefón. Pohľad opustil Ryšavku, ktorú okrikovali anglickí turisti. Do mikrofónu som sa prihovoril karamelovým hlasom: "Haló!"

O pol hodiny som mal dohodnuté stretnutie. Práve tu, v mojej kaviarni na námestí. Tu som vždy seba aj iných dokázal ukryť za hluk električiek, vravu, klopkanie opätkov a pokrivenú povesť tohto podniku. Patrila totiž ulievačom, alkoholikom a nenapraviteľným romantikom - uchádzačom o miesto večných spachtošov a zbabelcov.

Albert došiel načas. Povedal, že sa mu za mnou cnelo. Vraj mal náhodou cestu okolo. Chcel to využiť a je rád, že sme sa stretli.
"Nuž..." vravím "...aj ja ťa rád vidím, Albert. A hneď ti aj čítam z očí nejakú nespokojnosť."
"Ako vždy, môj milý" odvetil Albert a začal vysvetľovať:
"Nedávno som ti len tak sedel v milom slamenom domčeku na pláži. Bol som s Ruženou, iste si ju pamätáš. Zapálil som si, zahľadel sa do diaľky a zamyslel sa. Keď sa ma Ružena spýtala, nad čím hútam, povedal som jej, že ju milujem. Povedala, nech okamžite prestanem s tými rečami. Ja som jej len zarecitoval zopár slov z Prévertovej "Tej lásky". Vieš... Do osemnástich som žil v tom, že sú nás milióny - normálnych chlapov. Od dvadsiatich som žil v tom, že som jediný a potom prišla ona a povedala mi, nech netrepem somariny. Asi už žiadnej recitovať básne nebudem."
Chvíľku sme len ticho sedeli, pofajčievali Albertove ručne ubalené cigarety a ja som hľadal slová, ktorými by som ho utešil. Na to Albert pokračoval:
"Snažil som sa jej vysvetliť, že pre mňa každou chvíľou znamená viac. Vieš čo? Požiadal som ju o ruku."
Dúšok Martini som radšej vypľul späť do pohára , aby mi nezabehol. Dokázal som zo seba vydať iba: "A?"
"A čo? A nič!" odvetil Albert. "Spýtala sa ma, či mi nehrabe. Ale ja viem, že nie priateľu."
Opäť sme zmĺkli a dívali sa do neznáma.
"Vieš Albert..." oslovil som ho po chvíli; "Ty vlastne ani nemáš na výber."
"Veď to..." smutne prisvedčil. "Milujem život. Odpúšťam mu všetko zlé. Aj to dobré, čo je pominuteľné mu odpúšťam. Teším sa z jeho radosti, ktorú má zo slasti milencov, z absolútnej nespútanosti a slobody, z burácajúcich sŕdc a po vášni a láske dychtiacich duší. Dychtivo sa budím do nových dní , objavujem, chcem! Ak toto cítim k nejakému človeku, a k nej veru áno, tak... Povedz, je možné, aby som nemiloval? Aby som ju nemiloval?" Hľadel na mňa očakávajúc odpoveď. Bol však veľmi pokojný a vyrovnaný.
"Nie Albert, nie je to možné. Ty naozaj miluješ."

Ostali sme na seba hľadieť tým všechápavým pohľadom starých priateľov, pri ktorých netreba nič hovoriť. Smiali sme sa a obom nám pri tom padali ťažké guľaté slzy.
Veľmi rýchlo nám spolu dohorievali cigarety, veľmi rýchlo padla fľaša Martini a ja som pochopil, prečo zo všetkého tak nezadržateľne ubúda. Na druhom brehu stojí ešte stále zopár nedostatočných slov. Za ne všetky stačia tie, ktoré som po Albertovom odchode vyriekol, upnúc svoj pohľad na hviezdy: "Aj ja milujem."

Aj tak sa teš!

"Rozprávaj mi o tom, ako je doma! Nech sa môžem tešiť! Na stromy, búrku, les, kvety, máj!"

Z celej duše neznášam jar, dievčatko. Videl som raz zablateného koňa, ako si po dlhom behu na chvíľku oddýchol pod starou lipou. Mal plachý pohľad a dlhú hrivu. Neskrotný a divoký to bol kôň. Utiekol zo stajne, zvábila ho jar svojim jemným kvetinovým šatom. Smútil za ním jeho pán, ale nechal ho. Sám si tak vybral. I stál tam teraz pod lipou, kôň unavený a lačný.

Ukryl ho tento strom pred dráždivými lúčmi slnka, ktoré sa snažili poštekliť túžbu a opäť zaveliť vpred. Veľkými nozdrami vdychoval tento máj a plnými dúškami si vychutnával ten nádherný pocit, do ktorého každý zásah znamenal by zlo; Slobodu.

Videl som raz lúku, hrdú jarnú lúku, ako niesla kroky dievčatám. Ťahali ju za kvetnaté páčesy a vili z nich vence. Nádherné to boli vence, nasiaknuté jarnou búrkou, smiechom a radosťou. Nádherné to boli kroky, mladé, čisté, slobodné. I rástla hrdosť na lúke spolu s kvetmi a zelenou trávou, ktorá nenápadne nakúkala pod sukne.

Dievčence si sadli do kruhu a spievali sladké piesne. Uspávali pomaly slnko a od lesa privábili mesiac, ktorý si odrazom svietil do ich duší. Tešili sa, pretože mali plnú náruč kvetov a toho, do ktorého každý zásah znamenal by zlo; Mladosti.

Z celej duše neznášam jar, dievčatko. Len som to chcel pripomenúť, lebo o veciach krásnych teraz píšem. Ako keď som raz videl ten najpriezračnejší potok. Tiekol z hôr mohutných ako moje sny a krajom čistým, ako moja túžba. Zdravil všetkých navôkol, až padol únavou z toho zdravenia a oddal sa rieke. Jeho prameň osviežil rieku, ktorá mu riekla: "Vždy mi na jar nesieš dobré vody, čo pomáhajú mi precitnúť a nad ľadmi zvíťaziť."

Riekli si a tiekli spolu mrštne k bránam nekonečnosti, naberali na sile a zbierali všetky starosti a smrť zo sveta. Mierili do krajiny vznešených, aby svojim prameňom priniesli im to, do čoho každý zásah znamenal by zlo; Život.

Z celej duše neznášam jar, dievčatko. Lebo mal som raz lôžko v bodliakoch a rozdupal mi ho zablatený kôň; urazili ho kvetové vence; utopil ho roztopašný potok. Priplietla sa mi do cesty tá vďačná nevesta nesmrteľnosti. Vyšla na červený obzor a teplým vánkom vzkriesila ma do chladnej noci.

Lúka

Pokľakol som na kraji lesa, ktorý ústil do nádhernej lúky plnej kvetín. Zrazu sa všetky rozkričali, až som ich zahriakol: "Dosť vy hlúpe kvetiny! Toľká krása kričí na mňa sama, tak načo ešte vy?!" Kvetiny stíchli a načúvali.
Riekol som im nahlas, aby ma počuli aj tie úplne vzadu: "Najkrajšia je táto lúka zo všetkých na svete. Zdobíte ju každým dňom. Veľmi ma bolí, že vám zatiaľ neviem pomôcť. Dúfam, že to stihnem, kým nezahyniete, kým vám hlávky neuvädnú. Noc je veru krásna, ale neúprosná. Privykli ste veľmi na slnko. Priveľa rozmýšľate nad sebou i nad inými. Rady sa nechávate trhať, rady spočívate na oltároch, hodoch, ženách, na hroboch žien... Vy ste vlastne preto, aby ste boli krásne" A kvetiny prisviedčali.
"Viete milovať?" spýtal som sa. Jedna z najkrajších sa hrdo vystrela a riekla: "Ja som milovala, tak ako ani človek nedokáže! Každú nedeľu som vídavala dušu, aká len v nedele môže duša byť."

Najprv som myslel, že zle počujem. "A či existujú minulé časy od lások? Či dokáže tvoje srdce už nebiť? Kto ho zabil? Rozum? Krása? Slovo?" V tom som stíchol a pobral sa preč. Aj lúka sa na moment úplne odmlčala. Jej krása sa pri mojich slovách zahanbila, mladí milenci, čo to spoza vysokej trávy začuli, ostali len nemo hľadieť.
Ach, koľkokrát sa ešte vrátim k tej lúke?

Hviezda

V jeden večer ma pod vysokou borovicou zastihla veľmi jasná päťcípa hviezda. Bolo ju vidieť až do hlbokých údolí, z ktorých sa ozývalo veľké začudovanie. Uvedomil som si, že niesom sám. Upieral som na ňu pohľad spolu s tisíckami iných očí. Ľudia i zvieratá v tú chvíľu hľadeli len na ňu. Bola to krásna hviezda s prívetivým svetlom. Mrzelo ma, že práve ona uchvátila celé to stvorenie okolo. Keď som si na ňu po chvíli zvykol, tak som s odstupom vychutnával inak naozaj príjemnú chvíľu.Hviezda svietila stále jasnejšie, ale všimol som si, že pokoj, ktorý z nej sálal si odnášam sám. Ľudia kričali, zavýjali vlci, moji vtáci nepokojne poletovali okolo, len ja som ticho a pokojne ležal. „Svieti azda pre mňa?“ pýtal som sa sám seba. Povedzte mi, je možné, aby tak jasná hviezda svietila len pre mňa? Asi áno, pretože vo chvíli, keď začala zhasínať, povedal som, nech ešte nejde. A ona nešla! Rozhorela sa znova ešte jasnejším svetlom. A keď som jej mal už dosť a chcel som sa prikryť spánkom, bez slov zhasla a odišla.
Bola to zvláštna, ale dobrá hviezda. Myslel som, že hviezdy sú večné a nemenné, ale nie. Tie dobré nie sú. Večnosť dobrých hviezd víťazí len v srdci a pri tom sa neustále mení. Je to stále iná večnosť. Taká, akú chcem teraz, zajtra, o rok. Zakaždým nový príbeh pre detskú dušu, lačnú po rozprávkach.
Začala sa tá najkrajšia najhlbšia a najsnivejšia fialová noc.

Pozdrav z kosodrevín

Som tulák. Túlam sa z miesta na miesto, sem a tam. Len ja a zopár vtákov, ktorým cestou hádžem suché omrvinky zo svojich vreciek. Zopár, inak prelietavých, vtákov. Zanechal som všetko v údoliach a vybral sa preč. Väčšmi som miloval život a sny; nenávidel všetko, čo nimi opovrhovalo. Aj kus seba som tam nechal v údolí. Rúhavú minulosť, ktorá ostala stáť na brehu. Bola tak ťažká, že ju neuniesol vietor a vo vode padla ihneď na dno.

Rozhodol som sa žiť pre sny a snívať pre život. Jedno si druhé zaslúžia určite viac než ja májové nedele v sade. Ak by niekto stál o moje spomienky, než si ich tiež pokojne vezme. Nestojím o spomienky na rúhanie a na seba. Zo desať metrov za mnou stále sliedia a vždy na večer, keď už mám nohy unavené a oči sa zatvárajú vyskočia sťa slizké ropuchy a kvákajú nezmysly. Kvákajú o saténových prikrývkach, kvetinových terasách, dlhých vlasoch... Nič reálne.

A tak plynie deň za dňom. Občas aj tu stretnem ľudí, ktorým sa páčia rôzne miesta na slnku. Vyhrievajú sa samotári, páriky, skupiny a počujem ich rozprávať: „Ako je tu krásne, ako je tu dobre!“ Po chvíli sa však vracajú späť do vyprahnutých údolí. A to ešte nevideli moje tiene! Ja som sa už dávno odnaučil hľadať na slnku. Na slnku niet čo nájsť, tam všetko rozpráva a kričí. Hľadať treba v tmách. Len v tmách žijú ozajstné vášne, potichu si šepkajúc. Iba tam je život životom a láska láskou. Ach nevieme milovať. Keby sme vedeli, ako nás milujú tieto túžby a vášne, zapýrili by sme sa, odvracajúc pohľad. Naša láska je plytká a kvákajú v nej ropuchy.
Odišiel som, odchádzam a vždy budem odchádzať. Už sa mi nesníva o ľuďoch a miestach, ale o živote. Už nežijem pre miesta a pre ľudí, ale pre sny. Láska je sen, vo mne je život.

Odchádzam a snažím sa nájsť slová, ktorými by dokázali hovoriť obaja. Čo obaja... Všetci a všetko! Verte, tie slová nerastú na slnku, ale v prítmí papradí a kosodrevín. Nebuďte prekvapení, keď ma z času na čas pri svojej prechádzke nájdete pod nimi spitého. Privítam vás milým slovom, lebo ja ľudí milujem. Len, prosím, zakopávajte slabšie, lebo bolia ma už rebrá a ťažko sa dýcha ostrý vzduch.

Ale pozor! Niekedy hryziem. Nie do nôh, ani rúk. Hryziem do prehier a sklamaní. Preto je pri mne najlepšie víťazom. Vymením si s nimi úsmev a poviem im, že hľadám slová, ktoré by vyjadrili, ako veľmi ich milujem. Niet totiž horšej lásky, ako je láska pokrivená slovami. Aj láska pokrivená neverou je krajšia.

Nestojím o spomienky, je v nich veľa slabého. Nezvyknete v živote niečo ľutovať? Je tam ale veľa slabostí, ktoré hanba neutíši. Ani silácke slová ich neprekričia. Niet horších slov, ako siláckych. Snažia sa prehlušiť slabé činy a s nimi aj šepot vášne. Horko oplačte svoju minulosť, ukážte ju a hoďte na hranicu. Nech prasknú tie ropuchy, čo kvákajú! Nebude už nikdy žiadne „bolo“ ani „kedysi“. Vo svetle obrovského plameňa spolu budeme pozerať do tmavých diaľok, ktoré nás čakajú. Inak vás budú štípať hady pod papradím. Tam kde budem ležať spitý.

Ak sa vám nepáčim, potichu pokračujte. Vaše zimomriavky a zrýchlený tep zmizne na slniečku. Ja sa nehnevám, na to už nie je čas, ani sila. Ani ma nepresviedčajte, že mám kráčať s vami. Pritesno by mi bolo obchádzať každý lúč. Radšej vybehnem v noci nahý na lúku a volať budem lesné víly. Stretávam ich habadej! Že vy nie? Čo ma po tom?

Dnes sa prihováram odtiaľ, zajtra zasa inde. S úsmevom a spokojný bozkávam každú myšlienku a predstavu oblečenú do vavrínov. Aj moju, aj tú vašu.