Mladík

Neviem, či mi celkom prináleží žalovať za pocity cudzích. Pred časom ma však za srdce chytila pieseň mladíka, ktorý navštívil onú nádhernú lúku, o ktorej som už nedávno hovoril. Sedel som v tôni a len jemne na ňho popiskával. Márne sa však obzeral a hľadal. Dobre som ostal skrytý. O to väčšia bola moja radosť. Nie z jeho srdcervúcej piesne, ale z toho, ako sa snaží, ako chce.

Aby som však netáral o tom, čo vám je zrejme ľahostajné, rozpoviem vám, o čom ten mladík spieval. Spieval o chladnej noci, o samote, volal svetlo, volal lásku, ktorá nikdy neprišla. Donekonečna opakoval prísľub, ktorý dostal; prísľub, že už nikdy neostane sám. Oplakával srdce vydané na nemilosť, tíšil oplakávanú dušu, túžil po anjelovi, ktorý neprichádzal, vyháňal diabla. Melódia unášala dušu za tieto slová. Vôkol neho kričala všetká tá nádhera. Len si to predstavte! On vedel, o čom spieva.

Volal slnko a pritom sedel v jeho najkrajšom dni. Volal slnko, no pritom mal volať do tmy. Vôbec nepočul anjela; a nevidel anjela kvôli všetkej tejto nádhere. Nevidel nakoniec ani ju. Miloval tak veľmi, že aj ten diabol pri ňom sa ho bál. Netrafil ho však slepeckou palicou. Hromžil samote, tomu čistému plátnu, kde bársčo možno maľovať; aj druhov. Miloval tak veľmi a ešte volal lásku, nevšímajúc si...

Pískal som na ňho. Robil som, čo sa dalo. Sedel sťa prikovaný na lúke a zmätene sa trhal. Zaviedol by som ho k čistinke, kde by sa umyl a uvidel by les aj zvnútra. No on aj napriek svojej slepote a hluchote zľakol sa mojej ošklivosti a nepríjemného pískania. Nechcel ma počúvať, no túžil ma spoznať. A ja som mal veľkú radosť.