Je ťažké rozprávať, ba aj písať, keď nemám slov. Pocit je však veľmi naliehavý. Zdá sa, že čím menej slov, tým naliehavejší.
"Keď nevieš, o čom sa s dievčaťom rozprávať, začni o počasí."
"Skúsim to pani učiteľka"
Cítiš to? Aj na teba sa opäť rúti obloha? Mám strach, no snažím sa vsugerovať si, že je to len fyziologická reakcia. Akýsi pud, ktorý ma nenecháva chladným pred tak veľkými vecami. Určite to nie je nič osobné. Kto by nemal strach?
Keď bdieš, tak snívaš a keď snívaš, tak chceš bdieť. Pre náš rozum je svet príliš skreslený. Logické argumenty a slnečné dni ma nezaujímajú. Nezahrnú nič z toho, čo ma stretlo včera, predvčerom, minulý mesiac, rok, storočie a mám tú výsadu, že môžem hovoriť aj o minulom tisícročí.
"Počasie sa v horách veľmi rýchlo mení."
"Áno pani učiteľka, máte pravdu. Človek sa však v horách meniť nemusí. A už vôbec nie rýchlo."
Kúpim si ihlu. Novú a voňavú. Touto som vypichol oči stovkám počasí, ktoré šli okolo. Novou začnem od seba. Bodnem si do žily a vpustím vzduch.
"Nie pani učiteľka, už žiadne rána. Rozhodol som sa žiť v nebi. Musím si však švihnúť, aby som tam stihol dobré počasie. Neviete, aké počasie je v nebi?"
S mojim druhým ja sa chcem prejsť z dediny okolo potoka k skalám, prejsť cez cestu, výjsť na kopec, zájsť do jaskyne, vrátiť sa, rozprávať o koňoch... Kto by nemal strach?
Budem čakať až do neskorej noci, kedy sa anjeli odhodlajú podísť a nechajú ma, aby som sa ich dotýkal. Ľahneme si spolu do postele v extázi a neskôr nás prebudí vôňa čerstvého pečiva.
"Kto to je?!"
"Pani učiteľka, vezmite ihlu a poďte sa pozrieť"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára