Priateľ

Večer som si sadol s priateľom k poháru vína. Díval som sa mu do očí; a on mne. Bola v nich veľká beznádej. "Si umelec! Skvelý herec!" povedal som. Jeho pohľad veľmi bolel. "Jednak je však hrozné dívať sa na teba, keď hráš."

Nerozprával, neodporoval, len pózoval. "Napíšem pre teba hru. Tá rola ti sadne ako uliata." pokračoval som. "Oblečieme ťa do mendžestrákov, prehodíš si sako a na hlavu dáš baretku."

Keď som to dopovedal, priateľ spozornel. Jeho tvár zvlhla potom. Neviem, či od trémy, alebo od namáhavého skrývania; bol posiaty drobnými kvapôčkami, ktoré filtrovali napätie. "Nič mi nepovieš?" spýtal som sa. Nervózne sa napil vína a bol... Vinný!

Vinný z niekoľkých dúškov z cudzej fľaše. Moje sny sa mu zdali smiešne. Nikdy nebral ohľad na to, že sú moje a nijako ho neobmedzujú. To by bolo v poriadku, pokiaľ si jeden z nich nakoniec neprivlastnil. Teraz tu sedel a cítil, ako čítam riadok po riadku celý jeho príbeh. Ja som okrem iného dospel k zisteniu: Už dávno nie je pravda, že klamár sa vám do očí nepozrie.

"Chcem ti dať tú rolu. Inak neznesiem, že to celé je pravda!"

Ako to len nazvať?

Sedával som nad mestom. Biela zima všade navôkol a dole... Dole bola opäť nedeľa. Vtedy som sa díval do údolia na svet, ktorý plynul veľmi rýchlo. Nočné vstávanie a ranné zaspávanie; o purpurových záhradách som rozprával - ale zlým ušiam. Rozpredal som vedomie čertom, ospravedlňujúc svoje spánky a bdenia. Mali to byť poučné a okolo nite života oscilujúce večné pravdy. Neskôr som však zistil, že len... Čierne hlučné muchy.

V pokoji si sedávali pod oblokom, naporúdzi ťažkým chvíľam. Vedeli, že ciest do ľudskej duše je mnoho; tie muchy. A čo som vedel ja? To, čo všetci čerti. Klopkanie na rohaté čelá som vôbec nebral vážne. A ani neberiem.

Na oblohe včera večer premietali sny. Ja som sedel v prvom rade. Chcel som sa nerušene dotýkať plátna, na ktorom sa odohral ten príbeh. Herci podvedomia posilnení vôľou žiť predstavili obecenstvu film pre náročného diváka. Keď nadišlo ráno, neľútostne pofŕkali celé plátno zlatým pivom. "Koniec filmu, moji drahí!" pokrikoval uvádzač.

Z listu

"Len vis!

Ja ti odpúšťam...

Len neviem, či si to niekedy odpustíš ty sám.

Urážaš ma, urážaš!

Len vis,

nechaj si pľuť do tváre

a šťať na hlavu, ty idiot!

Vis v búrke a tras sa od zimy!

A čuduj sa, že sa trasieš od zimy!

A chváľ sa, že sa trasieš od zimy!

A nechaj sa chváliť, že sa trasieš od zimy!

A nechaj sa pozdravovať v tejto zime!

Ó ty kráľ nočných pochybností,

si ako netopier, visíš dole hlavou a čuduješ sa,

prečo je svet naopak.

Ty, ty, ty... Sýsifos!"

Z listu od Života

(Vulgarizmy cenzúrované)

Na poludnie

Kat vzal do rúk sekeru a vysoko sa napriahol. Dav sledoval úbožiaka vystaveného napospas chladnému zubu. Ten mal o niekoľko okamihov oddeliť hlavu od tela, telo od duše a dušu od jeho manželky a detí. Prepodivná chvíľa nastala, keď bola sekera najvyššie, nad hlavami kata, odsúdeného a všetkých prizerajúcich. Vtedy bola najvyšším zákonom. Smrť mala poludnie; čas obeda. A ona veru nebýva vegetarián.

Nuž stalo sa, že tohto muža krivo obvinil jeho brat. Pozrite, tam stojí a táto chvíľa je preňho dlhšia, než akákoľvek v živote. Šikovnosťou oplýval nemalou, a tak dokázal všetky usvedčujúce dôkazy namieriť práve proti nemu. Lotor akýsi. Jeho brat tu teraz ležal bez pohnutia, dívali sa naňho živí, ba dokonca jedným očkom už aj mŕtvi.

Sekera sa pohla smerom dole. Odlesk od jej čepele dopadol na kňaza odvrácajúceho pohľad. Odlesky zvyknú hovoriť jasnou rečou: "Otče, pozrite sa! Božia prozreteľnosť!" Napokon sa odrazia v očiach duchovného slovami: "Nemôžem! Odpusť mi hriešnik!" a náhle zmiznú, pretože sekera je zas o čosi nižšie. Preráža pancier a hľa! Jemná vrstva smútku a ľútosti zmáčaná slzičkou. "Snáď nebol až taký zlý!"

Neskoro. Už niet sily, ktorá by zastavila tento chladný švih. Deti sa len nechápavo prizerajú. "Asi to takto má byť. Mami, čo to skúšajú s našim ockom?" Vtom im na očiach pristáva mamina zástera a do davu vbehne zúfalý prenikavý výkrik.

"Pozrite na ňu! Chudera... A tie deti!" Ľútosti pribúda. Ako sa čepeľ dotýka krku muža, zimomraviek na námestí by ste sa nedopočítali. Vlastne už s dávkou poriadneho nesúhlasu sa vyšli pozrieť aj ony. Že je to naozaj výnimočný okamih dosvedčuje fakt, že zimomriavky sa unúvajú skutočne len vo výnimočných okamihoch.

Sekera prechádza dýchacou trubicou, preráža tepny a krv, ktorá vystriekla na prvé rady, akoby na ne namierila ukazovák: "Vy!"

"Veď my sme to vôbec nechceli." bránia sa rady. Hlava, ktorú kat zodvihol ospravedlnenie neprijíma. Niežeby nechcela, ale už nemôže. Jedno z detí sa vyšmykne spod maminej zástery a kričí: "Ocko, ahoj!" Už už sa chystá rozbehnúť za nim, keď ho akýsi muž odsotí pri drevených schodoch.

Stará mama schytí deti a stiahne ich do prúdu odchádzajúceho davu. Na námestí ostáva stáť žena so svojim pradávnym srdcom z pavučiny, v ktorom odteraz a už navždy píska netopier. Kostolné zvony odbili poludnie. Vôbec nie posledné.

Tie také večery

Jednu noc som sedel na brehu jazera. Zhora sa začali ozývať hviezdy. Tie dobré hviezdy. Jednak mnou však lomcovala neistota. Cítil som, že nadišla hraničná situácia; presne tak ako teraz, keď som sa rozhodol rozpovedať ti tento príbeh.

Hladina bola pokojná a trpezlivo odpovedala dobrým hviezdam na ich svit. Stromy nešumeli a ani vetru sa nechcelo. Ani netopiere nervózne nevrešťali. Vo mne však burácal príliv.

Zahľadel som sa nad hory a na diaľku nad horami. Popohnal som prietok krvi ďalšou cigaretou a napil sa z vína od Letmelove. Sedel tam ticho a sekundy už nerátal. Bolo ich veľa. Vtom sa náhle postavil a pozrel na mňa. Jeho pohľad som cítil aj napriek hustej tme, ktorá ho požierala. Nestíhala dostatočne rýchlo žuť, a tak ku mne prenikali jeho ohryzené zvyšky. Boli ostré a boleli. Neviem, či jeho bolesťou, alebo tou mojou... Boleli.

"Nad čím premýšľaš?" spýtal som sa.

"Premýšľam..." Letmelove konečne odvrátil ten nepríjemný pohľad a zasnene pokračoval: "Premýšľam nad tým, ako to napísať."

"Čo také?" vyzvedal som ďalej. Tešilo ma, že sa nám po chvíli podarilo ukončiť to ubíjajúce mlčanie.

"Premýšľam nad tým, ako napísať knihu." odvetil Letmelove. "Mám taký zvláštny pocit. Lomcuje mnou neistota. Buráca príliv emócií. Azda by som ju mal napísať. Myšlienky sa mi už nezmestia do hlavy. Vrú a rozlievajú sa po mne. Neviem už nájsť v spánku miesto pre všetky sny. Mal by som ju napísať." prisvedčil Letmelove sám pre seba.

"Mám rád naše rozhovory." snažil som sa odľahčiť situáciu.

Letmelove bez povšimnutia pokračoval: "Keď som opitý, je to často krát podobné. Niečo ťa ovládne. Bezmocne sa prizeráš, ako sa ti v hlave kumulujú veci. Chcú bezpodmienečne von. Najradšej by vytryskli z úst, no jazyk im to nedovolí. Nevieš v tom stave rozprávať."

"Si azda opitý?" spýtal som sa.

"Permanentne. Nedá sa vytriezvieť, nedokážem to, nechcem to! Ba naopak, chcem sa opíjať ešte viac a viac..."

"Ale takto nenapíšeš nikdy nič." skočil som mu do reči. Letmelove to však opäť vzal ako zanedbateľnú poznámku a pokračoval vo svojom:

"Poznám ľudí s troma postojmi. Tie sa zakaždým opakujú." Na chvíľku sa odmlčal, aby si zapálil cigaretu, ťažko natiahol do pľúc dym a hovoril ďalej: "Sú ľudia, ktorí milujú život, lebo netušia. Sú iní ľudia, ktorí tušia a preto ho nenávidia a urážajú. Napokon poznám takých, ktorí tušia a napriek tomu ho milujú."

"Ako to súvisí s tým, čo si hovoril?" Mal som na jazyku aj ďalšiu otázku, pretože sa mi takéto zovšeobecňovanie vonkoncom nepozdávalo, avšak zdržal som sa. Tvrdenia Letmelove boli zakaždým absolútne.

"Tých prvých je najviac; hltajú, hltajú, až raz zhltnú samých seba. Ďalších je o čosi menej; priebežne sa snažia vyvrátiť všetko, čo zhltli tí pred nimi. Tí poslední sú vzácnosť; prechádzajú sa s otvorenými očami a srdcom po horách." Potom sa Letmelove opäť na chvíľu odmlčal.

Toto ticho som využil na otázku. Váhavým tónom som sa ho spýtal, kam patrí on.

"Ja budem len písať svoju knihu. Sledovať a písať. A tým, priateľu, odpovedám aj na tvoju predchádzajúcu otázku. V ľuďoch sa skrýva veľa, o čom nechcú počúvať. Nechcú sa v tom vŕtať. Je to nepohodlné, stojí ich to energiu a niekedy dokonca život. Ale práve to sú oni. Práve tam, v hĺbke duše sa skrývajú a nechcú, aby ich hocičo rušilo. Ja, priateľu, patrím k tým, čo sú horúcou ihlou v oku, bielou ružou v tme, výkrikom pri spomienkovej minúte ticha za ich životy."

V tom okamihu padla dobrá hviezda. Letmelove ju ešte horúcu zodvihol a podal mi ju so slovami: "A teraz si praj, čo chceš v hĺbke svojej duše!"

Poslúchol som.