Hladina bola pokojná a trpezlivo odpovedala dobrým hviezdam na ich svit. Stromy nešumeli a ani vetru sa nechcelo. Ani netopiere nervózne nevrešťali. Vo mne však burácal príliv.
Zahľadel som sa nad hory a na diaľku nad horami. Popohnal som prietok krvi ďalšou cigaretou a napil sa z vína od Letmelove. Sedel tam ticho a sekundy už nerátal. Bolo ich veľa. Vtom sa náhle postavil a pozrel na mňa. Jeho pohľad som cítil aj napriek hustej tme, ktorá ho požierala. Nestíhala dostatočne rýchlo žuť, a tak ku mne prenikali jeho ohryzené zvyšky. Boli ostré a boleli. Neviem, či jeho bolesťou, alebo tou mojou... Boleli.
"Nad čím premýšľaš?" spýtal som sa.
"Premýšľam..." Letmelove konečne odvrátil ten nepríjemný pohľad a zasnene pokračoval: "Premýšľam nad tým, ako to napísať."
"Čo také?" vyzvedal som ďalej. Tešilo ma, že sa nám po chvíli podarilo ukončiť to ubíjajúce mlčanie.
"Premýšľam nad tým, ako napísať knihu." odvetil Letmelove. "Mám taký zvláštny pocit. Lomcuje mnou neistota. Buráca príliv emócií. Azda by som ju mal napísať. Myšlienky sa mi už nezmestia do hlavy. Vrú a rozlievajú sa po mne. Neviem už nájsť v spánku miesto pre všetky sny. Mal by som ju napísať." prisvedčil Letmelove sám pre seba.
"Mám rád naše rozhovory." snažil som sa odľahčiť situáciu.
Letmelove bez povšimnutia pokračoval: "Keď som opitý, je to často krát podobné. Niečo ťa ovládne. Bezmocne sa prizeráš, ako sa ti v hlave kumulujú veci. Chcú bezpodmienečne von. Najradšej by vytryskli z úst, no jazyk im to nedovolí. Nevieš v tom stave rozprávať."
"Si azda opitý?" spýtal som sa.
"Permanentne. Nedá sa vytriezvieť, nedokážem to, nechcem to! Ba naopak, chcem sa opíjať ešte viac a viac..."
"Ale takto nenapíšeš nikdy nič." skočil som mu do reči. Letmelove to však opäť vzal ako zanedbateľnú poznámku a pokračoval vo svojom:
"Poznám ľudí s troma postojmi. Tie sa zakaždým opakujú." Na chvíľku sa odmlčal, aby si zapálil cigaretu, ťažko natiahol do pľúc dym a hovoril ďalej: "Sú ľudia, ktorí milujú život, lebo netušia. Sú iní ľudia, ktorí tušia a preto ho nenávidia a urážajú. Napokon poznám takých, ktorí tušia a napriek tomu ho milujú."
"Ako to súvisí s tým, čo si hovoril?" Mal som na jazyku aj ďalšiu otázku, pretože sa mi takéto zovšeobecňovanie vonkoncom nepozdávalo, avšak zdržal som sa. Tvrdenia Letmelove boli zakaždým absolútne.
"Tých prvých je najviac; hltajú, hltajú, až raz zhltnú samých seba. Ďalších je o čosi menej; priebežne sa snažia vyvrátiť všetko, čo zhltli tí pred nimi. Tí poslední sú vzácnosť; prechádzajú sa s otvorenými očami a srdcom po horách." Potom sa Letmelove opäť na chvíľu odmlčal.
Toto ticho som využil na otázku. Váhavým tónom som sa ho spýtal, kam patrí on.
"Ja budem len písať svoju knihu. Sledovať a písať. A tým, priateľu, odpovedám aj na tvoju predchádzajúcu otázku. V ľuďoch sa skrýva veľa, o čom nechcú počúvať. Nechcú sa v tom vŕtať. Je to nepohodlné, stojí ich to energiu a niekedy dokonca život. Ale práve to sú oni. Práve tam, v hĺbke duše sa skrývajú a nechcú, aby ich hocičo rušilo. Ja, priateľu, patrím k tým, čo sú horúcou ihlou v oku, bielou ružou v tme, výkrikom pri spomienkovej minúte ticha za ich životy."
V tom okamihu padla dobrá hviezda. Letmelove ju ešte horúcu zodvihol a podal mi ju so slovami: "A teraz si praj, čo chceš v hĺbke svojej duše!"
Poslúchol som.
Keď čitam tvoje slová, lomcuje mnou príliv emócií a myšlienky sa nezmestia do hlavy, chceli by von, chceli by ovracať každého, kto sa im pripletie do cesty...
OdpovedaťOdstrániť