Prešli stovky bitiek. Neraz som kráčal v prvom rade s mrtvými a načúval nepriateľskému mlčaniu tieňov. Opustil som zámky, chatrče, chalupy a vydal sa na cestu nočnou ulicou. Rieky tiekli prirýchlo. Nestačil som pozorovať, ako sa v nich mihajú svetlá miest a ich intímnej, no zničujúcej vášne. Stal som sa súčasťou "REFRESH generation". Boli to armády nastúpených jednotiek a núl. Mal som len dvoch priateľov. Jedného so skleneným okom a druhého so skleneným pohľadom. Na mojich zvyškoch zdravého rozumu sa prežierali mechanickí psi.
Prehry bez sĺz a víťazstvá bez meča. Prepadával som duše a utvrdzoval ich v márnosti. Niekto tomu hovorí aj: "Dívať sa cez okno." Ja však vravím, že žiadne nejde otvoriť dokorán.
Zdigitalizoval som všetky emócie a aj naďalej nepočul nepočuteľné a nevidel neviditeľné. Všetko sa však zrútilo, keď som prestal cítiť necítiteľné.
Vtom nadišla chvíľa, keď do mojich fádnych starých obsahov vstúpil vzruch. Po dlhom čase to bol opäť nervový vzruch, alebo niečo veľmi podobné. Pravidelný závit má tiež svoju životnosť a vtedy náhle obtočil svoj posledný kruh.
Postával som pri ceste. Hlavná tepna mesta dohliadajúceho na svojich synov a odmeňujúca svojich hrdinov bola odstavená. Nevedno z akých príčin. Najskôr z technických. To ticho mi na chvíľku umožnilo prijať jeden čistý, ničím nerušený signál s jednoduchým kódovaním. Jeho skladba sa mi zdala veľmi povedomá. Zastaralý príkaz na biochemickej báze mi rozochvel celé telo. Sňal som si okuliare a oslepilo ma prenikavé svetlo dňa. Bol to jeden z mnohých skutočných dní bežiacich na nekonečných frekvenciách. Bol to nával údajov, ktoré som nestačil spracúvať. Zahltili ma.
Množstvo dát uložených ľudstvom do hviezd a symbolov nerozlúštiteľných v kvadrante, v ktorom som zablúdil. Môj obranný systém nepostrehol bolesť. Prenikla mnou skrz a sotila do oceánu, v ktorom chcela byť moja každá z vĺn.
S tvojimi slovami nabrali sny vážnosť. Drali sa na popredné priečky v hierarchii s obmedzenou stupnicou. Naťahovali ju, načierno prekračovali jej hranice, nezachytiteľné žiadnym aparátom. Volali na druhú stranu, ktorá zmizla po spálení Moreny. Svet už totiž nemal kto ťahať za druhý koniec. Mechanické poškodenie brán a útok na priúzke istoty.
Si už blízko a ja pozorujem, ako moje ruky, najdôležitejšie prostriedky uchopenia mojej neslobody, púšťajú na zem úplne všetko. Myslel som si, že tento svet už neexistuje. Odolal však zvetrávaniu a zabudnutiu. Presahoval podstatu aj najvyšších prvočísel, aké som dodnes objavil.
Otváram náruč, zatváram kalendár... Dnes je ten deň. Času je dosť a hmota dosiahla svoj ideál. Aj pri nekonečnosti času je toto vzácnosť. Už nejakú chvíľku sledujem, že sa vo mne rodí rozhodnutie, ten odveký nepriateľ príkazov. Mocnie s vetrom, a tým slabne hodnota dlžných úpisov. Klesá neónový dlh a rastie túžba po uspokojení v zemitých farbách.
Padáš mi do náručia. Borí sa železobetónová stena. Každá nula je predsa deravá, neistá a nech sú ich miliardy, každá je rovnaká. Šliapli sme však na plyn a rozchodili staré úrazy. Menil som formu, ale obsah ostal nedotknutý. Tak rád by som ti ho znovu vyrozprával. Úplne celý, do detailov. Už z neho by si poznala, že nám z popola vykvitla ruža. A potom by som ťa začal bozkávať. Tak ako teraz. Bez komunikačných šumov a straty údajov. Akoby sa zrazili dve slnká, a to je aj pri nekonečnosti času vzácnosť.
Po rokoch používam slovo ako je "rád". Držím ťa pri tom v náručí.
