Ecce homo!

Ulice sú pusté a premočené dažďom. Vo štvorčekoch popri ceste sú ďalšie štvorčeky. V nich sa krčí hŕstka ľudí. V ušiach im hučí neón, sporadická vrava je doprevádzaná vrčaním starej chladničky. Televízor nezapínajú. Idú v ňom dva kanály a signál nie je bohvieaký. Ani program nie je bohvieaký. Kráčam stredom, kde-tu sa vyhnem nejakému autu. Pouličné svetlá sú dnes skúpe. Alebo skôr hmla je chamtivá. Kontajner drží otvorené ústa. Páli ho záha. V utorok už určite prídu!

Dnes sme ostali odsúdení a odlúčení. Stovky, možno tisícky kilometrov. Medzi nami je stena z nenávistného betónu. Ostnatý drôt obopol holubicu. Zbieram po meste kúsky spomienok, navlhnuté a už iba veľmi matné. Už dlho som nevidel svoj denník. Tam nepíšem bežné veci. Písal som o speve slobody? Mám pocit, že som slobodný. Škoda, že sloboda znamená len možnosť. Ale aj tak... Do štvorčeka nevleziem. Doma je zvláštna atmosféra. Radšej ti budem telepaticky posielať tieto myšlienky bez akejkoľvek snahy pamätať si ich. Nepotrebujem si ich pamätať. Nepotrebujem klamať. Teraz je to čo cítim pravdivé. A vôbec, budem si kričať, že mám rád čiernu a zajtra trebárs bielu. O týždeň, že som farboslepý, ale na tom nezáleží.

Niekedy majú v živote viac šťastia herci, než ľudia. Ešte šťastie, že šťastie nerozhoduje.  Takto v daždi a chlade som sa pred vami vyzliekol donaha. Ignorujúc rozum a dychtiac po vedení, či mám nejakú šancu prežiť. Takže, čiernokabátnici, zachmúrené tváre, toto je človek.