Na ceste

Chlapík 1: Ahoj, cestuješ už?
Chlapík 2: Áno. Teda... Vyrážam. Idem najprv do Košíc. Tam presadám na vlak do Bratislavy.
Chlapík 1: Jasné. A nechceš ísť radšej cez Prešov?
Chlapík 2: Vieš čo?
Chlapík 1: Ja len či náhodou...
Chlapík 2: Keď dostanem chuť na Prešov, možno v Košiciach, tak... A pobudnem aspoň do zajtra. Potom by som mohol letieť helikoptérou.
Chlapík 1: Pripravím ti strechu na baraku.
Chlapík 2: Výborne!
Chlapík 1: Alebo sa spustíš po lane až na balkón?
Chlapík 2: Spustím sa.
Chlapík 1: Výborne, pripravím teda balkón!
Chlapík 2: Ale zo strechy.
Chlapík 1: Pripravím teda strechu aj balkón. Prezvoň mi, keď sa budeš spúšťať, aby som otvoril loggiu. Aby som nebol niekde v sprche, vieš.
Chlapík 2: Dobre, ale otvorím si aj sám, alebo si trosku povisím.
Chlapík 1: Samozrejme, kľudne si aj zapáľ. Ja som hneď tam. Pripravím ti z druhej strany popolník?
Chlapík 2: Netreba, zaklopem susede. Pokecám s ňou a tak...
Chlapík 1: Áno, klepať jej môžeš trebárs do satelitu.
Chlapík 2: Trošku jej budem rušiť signál.
Chlapík 1: Výborne.
Chlapík 2: Ale teraz už idem na vlak. Teda do vlaku.
Chlapík 1: Môžeš aj na vlak, ale pozor na tunely.
Chlapík 2: Jasné, dva som už zničil.
Chlapík 1: Dúfam, že si zbalený.
Chlapík 2: Pobalím sa zajtra.
Chlapík 1: No len aby si to stihol.
Chlapík 2: Neboj sa. Prídem 18:08.
Chlapík 1: Dobre, budem ťa čakať. Rozdelím sa zatiaľ s bezdomovcami o cigarety. Šťastnú cestu!
Chlapík 2: Ďakujem! A pozdravuj!

Od navždy k nikdy

Albert sa držal pevných oblých bokov. Vnímanie a pohyb sa spomalili. Cítil, ako sa každý nervový vlások žiadostivo naťahuje po ďalšom a ďalšom vzruchu. Ten iba nepatrnou rýchlosťou prechádzal jeho telom a dôkladne vyplachoval celú sústavu, mozog a myšlienky. Dotyky boli čoraz intenzívnejšie a pieseň hlasnejšia. Napokon sa dostavila obrovská horúčava. Albertovi na chvíľku vyrazilo dych. Cítil, ako čas šliapol na brzdy a ostal stáť niekde vysoko nad všetkým. Moment bol opojný a úplne podmanivý. Kvapky potu spomalene padali na zadok a ich dopad pripomínal nekonečné odbíjanie vstupu do raja.

Prevrátené oči sa vrátili a naplno otvorili. Nasledovala akcelerácia do reality. Alberta ofúkol vietor a na pokožku vystúpili zimomriavky. Poslednýkrát mocne stisol zadok, akoby sa chcel ešte chvíľku udržať v povetrí. Nakoniec padol do perín a hlasno splácal kyslíkový dlh.

"Čo teraz?" spýtal sa.
"Obchodník ešte neznamená zárobok a nabitá zbraň vyslobodenie, drahý Albert." odpovedala.
"Takže zaplatím..." Natiahol sa po peňaženke a vybral z nej posledné peniaze.
"Čo teraz?" spýtala sa.
"Teraz vybijeme tú zbraň." odvetil tichým zachrípnutým hlasom.
"Šašo!" smiala sa a krútila hlavou.

Prúd krvi jej plesol po tvári. Ostala so zamrznutým úsmevom, ktorý práve dostal príkaz na okamžitý ústup. Albertov pohľad ostal zavesený na jej ofrkanej tvári. Vnímanie a pohyb sa spomalili. Vzruchy boli nepatrné, myšlienky už vôbec žiadne. Albertovi to vyrazilo dych. Cítil, ako čas šliapol na brzdy a ostal stáť niekde vysoko nad všetkým. Kvapky krvi spomalene padali po tvári a ich dopad pripomínal nekonečné odbíjanie vstupu do raja. Naplno otvorené oči sa prevrátili. Poslednýkrát mocne stisol realitu, akoby sa chcel ešte chvíľku udržať v povetrí. Nakoniec padol do perín; žiaden dlh už nemal.

Mesačnice

Albertov objem odhadovali ľudia väčšinou cez zameriavač na zbrani. Často sa stávalo, že sa im zlieval, alebo že z neho uskočil. Napokon, jeho výdrž merali počtom výstrelov, ktorý zniesol. Dnes večer na ulici nesvietili pouličné lampy. Pocity v takej ulici sú veľmi čudné. Hlavne keď susedom odbíjajú veľké nástenné hodiny polnoc a vy sa niekam chystáte. Nuž čo... Polnoc majú susedia. Albert na sebe aj teraz cítil zameriavač. Namiesto pokojnej prechádzky preto zvolil skákanie, pobehovanie, robil kotrmelce a premety. Krokom šiel až potom, čo dorazil na pole.

Na poli rástli slnečnice. Teda, aby bolo jasné, ony tam nerástli, ony tam boli vysadené. Na výber nedostali. A načo aj? Keby sme sa mali dohadovať s každou slnečnicou, kde chce rásť, asi by nás veľmi rýchlo omrzelo vysádzať ich. Pri slnečniciach ale existuje ešte tá možnosť, že im nedáme na výber. Teda, aby bolo jasné, o tomto čase to neboli slnečnice, ale mesačnice. Albert tušil, že sú akési iné. Skúsil pred nimi a pred plným mesiacom ešte zopár kotrmelcov a mlynských kolies a sadol si na poľnú cestu. Bola trošku prašná. Vybral z tašky fľašu vodky a utvoril okolo seba mokrý kruh. Potom sa napil.

Mesačnice sa ani nepohli a so zvesenými hlavami predstierali spánok. Albert taktiež zvesil hlavu. Predstieral opitosť. Ale len na chvíľu, pretože sa ešte chcel napiť. So zvesenou hlavou sa pije ťažko. Hlavne, keď je človek opitý. Je potrebné hrdo sa vystrieť, zakloniť a prevrátiť.

Ktovie prečo predstierali spánok... Možno mu len chceli dať pocit samoty, ktorý potreboval. Pocit samoty, ktorý tu v skutočnosti nemal pre čo mať. Tak či onak, bol to len pocit. Albert si oblízol ukazovák a skúsil odkiaľ fúka vietor. Potom si ho poutieral do béžovej vreckovky a na plné hrdlo zakričal: "Vidím ťa! Ty ohava!" Začal sa smiať a a kývať hlavou, akoby naznačoval, že to chápe. "Bude vám vadiť, ak si zapálim?" namieril otázku na mesačnice, ktoré neodpovedali. "Nuž..." Kúdol dymu stúpal hore k mesiacu. Ten sa skryl za oblak.

"Asi by si mal ísť domov, Albert" ozval sa hlas spoza jeho chrbta.
"Ja viem, počkaj, kým dofajčím..." odpovedal Albert podráždene.
"To nemôžem dopustiť, musíš ísť okamžite domov!" Hlas zmenil tón a zrazu naliehal. Albert sa postavil a rozbehol. Bežal preč, skákal pri tom, hádzal sa o zem a veľmi kričal: "Ty si to vedela!!!"

Kde bolo, tam bolo

V noci, keď všetky oči zaliezli pod perinu, túlal som sa vo svojom lese. Na rukách som niesol svoj smútok, ktorému som riekol: "Teraz ťa zavediem tam, kde ešte nikdy žiaden smútok nebol. Uvidíš krásne siene a spálne, vykúpem ťa vo voňavom kúpeli, učičíkam a nechám chvíľku spať. Hneď potom však zahynieš."

Ešte nik z vás nevidel smútok zľaknúť sa. Dovtedy ani ja. Ihneď začal vyjednávať. "Potrebuješ ma ešte pri toľkých veciach! Pri toľkých veciach ti budem nápomocný!" Hulákal a vzpieral sa, burcoval stromy, mesiac, noc; aby mi dohovárali... A oni mi dohovárali: "Nechaj ho, niet človeka bez smútku! Zbláznil si sa?!" Noc ma chytila pod krk a začala so mnou triasť ako s nejakým oplanom a vyvrheľom. Hrozila dňom, vyškierala sa, bola opitá.

"V poriadku!" Zakričal som a pustil smútok z rúk. "Nezabijem ho! Nechám ti ho tu, ak na ňom toľko záleží!" Namrzený som rýchlym krokom odchádzal z tohto miesta zapaľujúc si cigaretu.
A odvtedy sú noci smutné...