Kde bolo, tam bolo

V noci, keď všetky oči zaliezli pod perinu, túlal som sa vo svojom lese. Na rukách som niesol svoj smútok, ktorému som riekol: "Teraz ťa zavediem tam, kde ešte nikdy žiaden smútok nebol. Uvidíš krásne siene a spálne, vykúpem ťa vo voňavom kúpeli, učičíkam a nechám chvíľku spať. Hneď potom však zahynieš."

Ešte nik z vás nevidel smútok zľaknúť sa. Dovtedy ani ja. Ihneď začal vyjednávať. "Potrebuješ ma ešte pri toľkých veciach! Pri toľkých veciach ti budem nápomocný!" Hulákal a vzpieral sa, burcoval stromy, mesiac, noc; aby mi dohovárali... A oni mi dohovárali: "Nechaj ho, niet človeka bez smútku! Zbláznil si sa?!" Noc ma chytila pod krk a začala so mnou triasť ako s nejakým oplanom a vyvrheľom. Hrozila dňom, vyškierala sa, bola opitá.

"V poriadku!" Zakričal som a pustil smútok z rúk. "Nezabijem ho! Nechám ti ho tu, ak na ňom toľko záleží!" Namrzený som rýchlym krokom odchádzal z tohto miesta zapaľujúc si cigaretu.
A odvtedy sú noci smutné...