Mesačnice

Albertov objem odhadovali ľudia väčšinou cez zameriavač na zbrani. Často sa stávalo, že sa im zlieval, alebo že z neho uskočil. Napokon, jeho výdrž merali počtom výstrelov, ktorý zniesol. Dnes večer na ulici nesvietili pouličné lampy. Pocity v takej ulici sú veľmi čudné. Hlavne keď susedom odbíjajú veľké nástenné hodiny polnoc a vy sa niekam chystáte. Nuž čo... Polnoc majú susedia. Albert na sebe aj teraz cítil zameriavač. Namiesto pokojnej prechádzky preto zvolil skákanie, pobehovanie, robil kotrmelce a premety. Krokom šiel až potom, čo dorazil na pole.

Na poli rástli slnečnice. Teda, aby bolo jasné, ony tam nerástli, ony tam boli vysadené. Na výber nedostali. A načo aj? Keby sme sa mali dohadovať s každou slnečnicou, kde chce rásť, asi by nás veľmi rýchlo omrzelo vysádzať ich. Pri slnečniciach ale existuje ešte tá možnosť, že im nedáme na výber. Teda, aby bolo jasné, o tomto čase to neboli slnečnice, ale mesačnice. Albert tušil, že sú akési iné. Skúsil pred nimi a pred plným mesiacom ešte zopár kotrmelcov a mlynských kolies a sadol si na poľnú cestu. Bola trošku prašná. Vybral z tašky fľašu vodky a utvoril okolo seba mokrý kruh. Potom sa napil.

Mesačnice sa ani nepohli a so zvesenými hlavami predstierali spánok. Albert taktiež zvesil hlavu. Predstieral opitosť. Ale len na chvíľu, pretože sa ešte chcel napiť. So zvesenou hlavou sa pije ťažko. Hlavne, keď je človek opitý. Je potrebné hrdo sa vystrieť, zakloniť a prevrátiť.

Ktovie prečo predstierali spánok... Možno mu len chceli dať pocit samoty, ktorý potreboval. Pocit samoty, ktorý tu v skutočnosti nemal pre čo mať. Tak či onak, bol to len pocit. Albert si oblízol ukazovák a skúsil odkiaľ fúka vietor. Potom si ho poutieral do béžovej vreckovky a na plné hrdlo zakričal: "Vidím ťa! Ty ohava!" Začal sa smiať a a kývať hlavou, akoby naznačoval, že to chápe. "Bude vám vadiť, ak si zapálim?" namieril otázku na mesačnice, ktoré neodpovedali. "Nuž..." Kúdol dymu stúpal hore k mesiacu. Ten sa skryl za oblak.

"Asi by si mal ísť domov, Albert" ozval sa hlas spoza jeho chrbta.
"Ja viem, počkaj, kým dofajčím..." odpovedal Albert podráždene.
"To nemôžem dopustiť, musíš ísť okamžite domov!" Hlas zmenil tón a zrazu naliehal. Albert sa postavil a rozbehol. Bežal preč, skákal pri tom, hádzal sa o zem a veľmi kričal: "Ty si to vedela!!!"