Ústa nových modiel (Manifest I.)

Priateľu, nepozeraj na druhú stranu. Tam ti to už nepatrí. Sú to len moje spomienky. Defilujú na brehu a mávajú mi. Občas, keď rieka zamrzne, zájdem ta. Ľad mi praská pod nohami a bojím sa, aby som sa neprepadol skrz, alebo neuviazol tam medzi nimi. O to nebezpečnejší by mohol byť tvoj pokus skúmať ich. Daj si pokoj, vravím ti.

Ťažkú premenu v betónovej krabičke nesie človek ťažko. Na úkor tejto krásnej ľadovej slobody. Vráťme sa k svojim láskam, k slnku, ktoré stále svieti, k svojim mestám i lesom. Sľubovaný mier nás pohladí po duši a na plece sadne biela holubica, lež ako symbol vojny. Železný chlad jednoduchých názvov pre jednoduchých ľudí.

Svoj domov vystaviame odznova, ale čo bude s našou hrdosťou? spýtal sa priateľ.

Uviažeme pod krk krvavú šatku, aby sa ťažšie dýchalo jej bielej tvári. Dáme jej heslá, silu a istotu. Ukážeme ju ostatným v Nádeji. Zasadíme v nej historický odkaz zbraní a vzhliadneme na ňu z výšin. Česť a zodpovednosť bude mierkou nášho snaženia. Vstúpime raz na plátna galérií a budeme žať svoj malý úspech.

Naše deti budú zrkadlením nášho umu, telom i dušou nás budú odrážať. Prevezmú po nás vlajky a chrabrosť. Dáme im výchovu a perspektívu, radosť a smiech, heslá, silu a istotu. A každé ráno vyjde naše slnko a všetky kvety za nim otočia svoju tvár.

Ecce homo!

Ulice sú pusté a premočené dažďom. Vo štvorčekoch popri ceste sú ďalšie štvorčeky. V nich sa krčí hŕstka ľudí. V ušiach im hučí neón, sporadická vrava je doprevádzaná vrčaním starej chladničky. Televízor nezapínajú. Idú v ňom dva kanály a signál nie je bohvieaký. Ani program nie je bohvieaký. Kráčam stredom, kde-tu sa vyhnem nejakému autu. Pouličné svetlá sú dnes skúpe. Alebo skôr hmla je chamtivá. Kontajner drží otvorené ústa. Páli ho záha. V utorok už určite prídu!

Dnes sme ostali odsúdení a odlúčení. Stovky, možno tisícky kilometrov. Medzi nami je stena z nenávistného betónu. Ostnatý drôt obopol holubicu. Zbieram po meste kúsky spomienok, navlhnuté a už iba veľmi matné. Už dlho som nevidel svoj denník. Tam nepíšem bežné veci. Písal som o speve slobody? Mám pocit, že som slobodný. Škoda, že sloboda znamená len možnosť. Ale aj tak... Do štvorčeka nevleziem. Doma je zvláštna atmosféra. Radšej ti budem telepaticky posielať tieto myšlienky bez akejkoľvek snahy pamätať si ich. Nepotrebujem si ich pamätať. Nepotrebujem klamať. Teraz je to čo cítim pravdivé. A vôbec, budem si kričať, že mám rád čiernu a zajtra trebárs bielu. O týždeň, že som farboslepý, ale na tom nezáleží.

Niekedy majú v živote viac šťastia herci, než ľudia. Ešte šťastie, že šťastie nerozhoduje.  Takto v daždi a chlade som sa pred vami vyzliekol donaha. Ignorujúc rozum a dychtiac po vedení, či mám nejakú šancu prežiť. Takže, čiernokabátnici, zachmúrené tváre, toto je človek.

Hlboko

Tá chvíľa,

hebká a krásna!

Krásna;

Unášajú ma otázky a dohady

po tejto jedinej zelenej pláni,

ktorá snáď ešte vie, čo je to krása.

Ešte cíti chvenie pri srdci

a počuje zatajený dych.

Vidí túžbu v očiach

a ide v ústrety dravému náručiu.

A tá pláň je pláňou na ostrove.

Chránený je strmými útesmi a hladnými vlnami.

Tam môžu len unášaní.

Starci, ktorí už zas veria na strašidlá

a schovávajú nohy do perín.

Letom sem nefúka žiaden protivietor.

Len z vašich úst sa ozýva;

zďaleka:

"Prineste nám niečo krásne"

A my nosíme...

A vy ste zhrození.

Nosíme rozmazaný rúž a rozcuchané vlasy.

Hráme sa na čertov... A vyhrávame!

Ľadový hlas a milosť o ktorú treba prosiť.

Vy zhrozene prosíte.

Až tou hrôzou odplašíte otázky a dohady.

A my nosíme; Nabité pištole, očné viečka na neudržanie,

jemný povzdych, klamný sľub, veľkú bolesť...

Strictly restricted

Tento čin predchádza úpadku; keď vzbĺkne plameň pochybností v mysli mladého človeka do takej miery, že ho chce založiť aj v srdci. Boli sme si blízki, moji drahí, ale ja sa utekám pozrieť do pekla. Minimálne túto noc, tieto hodiny... Odpočítavajte, odpočívajte a hlavne nezabúdajte. Nedokážem sa narovnať a budiť dojem. Dojmy nechajme spať. Sú už trošku zastaralé a ospalé. Zimný spánok nie a nie prísť.

Niekedy je lepšie nevedieť, čo sa deje za zatvorenými dverami. Delia nás od dobrého i zlého. A aj tak žijeme vedľa seba. No ja dnes píšem iba:

V oknách je tma

Ostáva tma

Neklopem na nich

Netlčiem srdcom

Len mávam z rozsvietenej ulice

Z rozkvitnutej lúky

Tvoj tieň je vodiacou linkou

Do neba

Ukryla som túžbu

Vedú k nej tmavé chodníky

Preťala som ti ústa v polovici...

vety

Dlhým bozkom

Zastavila tvoj dych

Pred nádychom.

Happy end!

Pamätník zdravému rozumu

Bola raz jedna krajina, v ktorej žil chlapec menom Jurko. V tej krajine bola cesta k nedávnej histórii veľmi dlhá. Jedného krásneho večera sa Jurko vybral na prechádzku a rozhodol sa tú cestu prejsť. Kráčal tmavým chodníkom, ktorý lemovali vysoké borovice. Monotónne vytrubovali do tmy. Pri nohách sa niesli chóry vedúc kroky do neznáma, obďaleč bubnovali staré vŕby a strieborné jedle pichali oblohu svojimi vrcholkami.

Za tejto čudnej hudby sa pred Jurkom vynoril pancierový generál. Vrieskal na všetky strany a despoticky dirigoval večerný orchester. Pri nohách mu dvaja vlci obžierali vence jeho sily a slávy. Slnko sa už na to všetko nemohlo dívať, a tak zapadlo do nevinných hôr.

Jurko sa hypnotizovaný scenériou blížil k epicentru týchto vnemov. Bolo vydláždené bielym mramorom, na ktorom ležali tisícky mŕtvych a hľadeli na ubolenú oblohu. Po vpichoch jedlí na nej ostávali malé strieborné hviezdičky. Ani trochu sa mu tu nepáčilo, a preto zamieril domov.

Chcel o svojom zážitku porozprávať ľuďom. Ibaže ako raz povedal jeden veľmi múdry muž, nebol ústami pre ich uši. Ba čo viac, rozhodli sa ho za jeho hlúpe reči potrestať. Odňali mu hlas a prebodli srdce títo strážcovia pokojného spánku.

Teraz leží medzi tisíckami mŕtvych a hľadí s nimi na nočnú oblohu. Borovice trúbia ďalej, vŕby bubnujú, strieborné jedle pichajú do oblohy. Aj pancierový generál naďalej hrdo vykrikuje, aby nasýtil svojich vlkov.

To bol príbeh o chlapcovi, ktorý žil v krajine, kde je cesta k nedávnej histórii veľmi veľmi dlhá.

starosti maleho poctara

vravis si: ked nadide odhalenie, ach to bude den!

no priprav sa... kaslu ti na to. este nedozreli, aby ich stastim bolo stastie milovanych;

lez nestastie nenavidenych.

a hranica medzi nimi je tenka. obaja veria v ineho boha.

jedni v bolest, ini v jej certa.

dnesok

to je nadherny den uprostred luky - ltd. version

a vo mne

udiera tazke kladivo na zvony a na vsetku slabost

bum bum

bum bum bum bum

bum bum bum

a kazdy uder je novy vychod slnka; kedy ich uz viac nebudem potrebovat!

sinus

poslednym riadkom zvykne koncit vela veci. neda sa splhat

a vlnit sa v najdlhsej vete vsetkych cias pisanej jazycnatymi ulicami mesta

pojdem do udolia, dole... pozriet sa, ako sa rodi cierna diera v nas a rieka za mnou bude uspavankou

v lone tvojich tuzob rozlepta dve ruze v burke

dve slnecnice v splne mesiaca

dva tulipany na pusti

Slnečná noc

Tento príbeh sa zakladá na skutočnej udalosti. Už je to tak, že moje obrázky a čiernobiele sny sú odeté do pestrofarebných šiat. Avšak to nič neuberá na ich skutočnosti.

Navštívil ma raz teplý jarný Večer. Bol to skôr prepad, ale z úcty k onému večeru a jeho odhaleniam hovorme o návšteve. Večer so všetkým, čo k tomu patrí; veľký strieborný mesiac, tajomné i naivné hviezdy, hašterenie vánku a pokoja, mierne zvlnené jazero a ušušťané stromy. Prišiel si pre mňa, keď som opäť sedel na brehu svojho jazera, opekajúc špekáčiky a veľa myšlienok, ktoré mala už dávno zožrať minulosť. Zrejme bola prejedená, alebo zaháľal čas, ako zlostný strážnik , ktorý ju palicou ženie vpred. Celá táto hostina ležala tu predo mnou a že už dosť dlho, začala aj poriadne páchnuť.

Nech som sa snažil akokoľvek, čo-to prehryznúť, nedalo sa. Minulosť totiž nikdy nepristúpila dosť blízko na to, aby na mňa dočiahla a podelila sa o svoje sústo. Sledujúc Letmelove, ako to znova a znova skúša a naťahuje sa po týchto zapáchajúcich myšlienkach, odobral som sa ďalej. A potom ešte ďalej - až na protiľahlý breh. Tam som mal bližšie k Večeru, ktorý ma poctil svojou návštevou.

Zdvorilo som sa pozdravil a spýtal sa, čo dobrého mi nesie. Ostalo len ticho. Prebodol ho svojim zobákom kuvik. Čarovná to bola chvíľa, keď sa predo mnou rozprestrel všetok život navôkol. Kričal cvrčkami, šepkal trasúcim sa lístím na stromoch, štípal komármi a pískal netopiermi. Rozhodol som sa neklásť viac hlúpe otázky.

Večer však nenavštívil iba mňa. Zavítal taktiež k mnohým iným ľuďom na svete. Neviem presne ku ktorým, avšak jedným z nich som si bol istý. Tento človek však nebol nablízku, ba dokonca bol veľmi ďaleko. Ja som nemal dostatočne dlhé ruky a silný hlas, aby som ho mohol pozdraviť, ponúkol sa teda sám Večer, že mu môj pozdrav odovzdá. O chvíľku už niesol opätovaný pozdrav späť. Zahrial ma, odídeného od ohňa.

Keď mi už bola dlhá táto chvíľa v nečinnosti, pobral som sa za sprievodu Večera naspäť k Letmelove. Musel som ho odhovoriť od chute na špekáčiky a myšlienky, a tak som mu povedal: "Poď, priateľu! Nechaj tieto záležitosti ohňu. Rovnako je hladný ako my. On nedočiahne na nič chutnejšie, my však áno. Pôjdeme s Večerom, on privedie nás ku dňu. Mám pocit, že človek, ktorý sa mi zdal byť tak ďaleko, sedí vedľa nás. Večer nás vyprevadí k Slnku, ktoré svojimi horúcimi lúčmi prisunie ho ešte bližšie. Až na dotyk, až do objatia."

"A čo ak nie?" spýtal sa Letmelove, pretože láska je vždy pochybovačná.

"Ak nie, tak spočinieme tu a budeme užívať tento pokojný večer." odvetil som

"Nie je on pokojný." povedal Letmelove. "Na druhom brehu som ťa videl mávať bleskami na jasnom nebi a kričať hromom!" Potom sme sa obaja chytili Večera za plecia a kráčali s hlasným smiechom preč; až tam, kam nás Večer zaviedol.

Nedeľný úsvit

Stojím a hľadím do diaľky. Niekde tam, kde končí zem a začína slnko a sny. Zaraz sa stratí hranica očných viečok prinútených spánkom. Vstávam, kráčam proti vlnám a vetru. Nekonečnosť znamená bod, v ktorom sa nachádzaš.

Tam pri rieke u ľudí sa narodilo dieťa. Nahé, uzimené a bez prísľubov. Hrdo a absolútne šliape po konštruktoch vĺn. V mieste, kde na seba nedočiahne nebo a zem je cieľ jeho vášne. V mieste, kam nedočiahne žiaden človek a neskloní sa žiaden z bohov vytryskuje jeho vôľa. V mieste bez smútku a radosti sa rodí jeho túžba. Tam spoznalo, čo znamená, keď sa "musím" mení na "chcem". Už nejačia žiadni fagani; zabití sú na dne. Už si netreba rukami zakrývať uši, ale konať nimi vôľu slávnych.