Za tejto čudnej hudby sa pred Jurkom vynoril pancierový generál. Vrieskal na všetky strany a despoticky dirigoval večerný orchester. Pri nohách mu dvaja vlci obžierali vence jeho sily a slávy. Slnko sa už na to všetko nemohlo dívať, a tak zapadlo do nevinných hôr.
Jurko sa hypnotizovaný scenériou blížil k epicentru týchto vnemov. Bolo vydláždené bielym mramorom, na ktorom ležali tisícky mŕtvych a hľadeli na ubolenú oblohu. Po vpichoch jedlí na nej ostávali malé strieborné hviezdičky. Ani trochu sa mu tu nepáčilo, a preto zamieril domov.
Chcel o svojom zážitku porozprávať ľuďom. Ibaže ako raz povedal jeden veľmi múdry muž, nebol ústami pre ich uši. Ba čo viac, rozhodli sa ho za jeho hlúpe reči potrestať. Odňali mu hlas a prebodli srdce títo strážcovia pokojného spánku.
Teraz leží medzi tisíckami mŕtvych a hľadí s nimi na nočnú oblohu. Borovice trúbia ďalej, vŕby bubnujú, strieborné jedle pichajú do oblohy. Aj pancierový generál naďalej hrdo vykrikuje, aby nasýtil svojich vlkov.
To bol príbeh o chlapcovi, ktorý žil v krajine, kde je cesta k nedávnej histórii veľmi veľmi dlhá.
