Keď bol Artur v prvom ročníku na základnej škole, dostal na výtvarnej výchove úlohu. Spolu s jeho spolužiakmi mali nakresliť domáci elektrospotrebič. V okamihu mu v mysli prebehol moment, kedy s bolesťou a slzami v očiach, ktoré mu sťa hrachy padali na popálenú ruku, odskočil od rozpálenej žehličky. Jednoducho iba skúšal, či naozaj páli. Nedalo sa nič robiť. Za svoju skúsenosť sa rozhodol poďakovať práve žehličke.
Pani učiteľka sa v piatok poobede netrpezlivo prechádzala po triede a zvonček si priala azda väčšmi, než jej ratolesti v laviciach. Po chvíli sa Arturovi na výkrese vynímala obrovská čierna žehlička. Pozadie bolo jemne tyrkysové a aby výkres ožil, v pozadí bolo okno. Cezeň na túto skvostnú žehličku nakuklo obrovské slnko. Nepálilo, hrialo!
Artur jemne fúkal na výkres, aby vodové farby čo najskôr vyschli. "Čo to má znamenať, Artur?! Čo je to za nezmysel? Mali ste namaľovať domáci elektrospotrebič a ty tam vycapíš slnko? A mohol to byť tak krásny výkres!" vytrhli ho z jeho snáh slová pani učiteľky. Artur popravde ani netušil, prečo tam to slnko namaľoval. V tej chvíli mu napadla výhovorka: "Znamená to, že poznanie hreje." Pani učiteľka tomu samozrejme nerozumela. Bol piatok popoludní, rozhodla sa to vyriešiť rýchlo a jednoducho. Do zrkadielka Arturovi pribila psíka. To bola najhoršia známka, ktorú mohol dostať. Popri "ružičkových" vysávačoch, mixéroch, či práčkach to znamenalo úplnú potupu.
Po dvadsiatich rokoch prišiel Artur na skúšku z didaktiky. Odpoveď bola výborná, v indexe sa vynímala najlepšia známka a na tvári pani docentky obrovská spokojnosť. Rozhodla sa mu pochváliť darčekom od synčeka jej priateľky, ktorý práve nastúpil do prvého ročníka na základnej škole. Bola to záložka, na ktorej bol nakreslený štátny znak. Na modrej Tatre sa týčil biely dvojkríž a na červenom pozadí v rohu hádajte čo! Zlatisté slnko!
"Viete, ktoré deti kreslia na všetky svoje obrázky slniečko?" vyšla z nadšeného úsmevu pani docentky otázka.
"Netuším, pani docentka." odvetil Artur.
"Tie, ktoré sú šťastné, kolega! Je to úplne typický znak ich radosti a optimizmu." poúčala.
"To je vskutku úžasné!" povedal Artur. A toto poznanie ho hrialo. Zabudol aj na svoju žehličku, popálenú ruku a psíka.
(Venované M.B. ☼)
