Čo vidím? Húfy potkanov; tých ktorí sa zriekli pohybu a rastú zo zvyškov ostatných. Z veľmi špinavých zvyškov. Ostýchavo a previnilo pýtajú si ďalšie. Už teraz sú si vedomí svojej viny a ospravedlňujúc sa zvykajú si na jej zápach. Na jej ostré zuby si však nezvyknú. Na tie si život nezvykne.
Stáda oviec; tých bludných horekujúcich tupcov, ktorí majú neustále strach a veria preto prísľubom bezpečia. Chcú hovoriť nie životu? Najskôr sa len boja povedať mu áno. Toto je ich prirodzenosť.
Armády mravcov; tých, ktorí sú si v celej svojej túžbe po výnimočnosti tak veľmi podobní. Sklamania sú uniformné, hoci každé svojim spôsobom. Nezvyknú však zabíjať. To si mravce pre svoju originalitu nevšimli.
Svorky psov; tých čo sú oddaní svojim pánom za hrob. Až tam, kam nesmie sám ich život, a teda ani oni sami a ich plné misky. Pokrytci.
Kŕdle netopierov; tých čo zanevreli na slnko. Pískajúc si nočné piesne a vzývajúc tmu už teraz predpokladajú ďalšie ráno, hoci zamračené a hmlisté. Vedia, že noc nikdy neubránia, sýzifovia.
Veľké a malé ryby; ostýchavé aj pri dýchaní vzduchu. Už dávno zabudli, že existuje aj niečo iné ako ich rybník. Háčikom sa naučili vyhýbať títo majstri vyhýbania. Dvom veciam sa na tomto svete nevyhnú.
Kavalkádu koní; tých, čo boli naučení pekným pochodom napriek ťažkým nákladom ich rozumu. Keď stratia trpezlivosť, budú vedieť len pochodovať, aj keď proti ostatným.
Spolky sov; tých čo vedia hlasno húkať, ale kričia veľmi potichu, preto sú nočné tvory. Aspoň vtedy je ich počuť. Až doteraz sú len poslami bohyne a tá má zlaté rúcho.
Hŕstky výnimiek, dehonestujúcich toto všetko. Pre nich je moc ako čierna skrinka - vedia ako sa k nej dostať, no nevedia ako ju využiť, prípadne naopak. Mrhanie bude najadekvátnejší termín.
Ja sa len dívam, píšem a termíny tíšia moju mrzutosť a prehovárajú um.
streda 15. júna 2011
streda 26. januára 2011
O detských slnkách
Keď bol Artur v prvom ročníku na základnej škole, dostal na výtvarnej výchove úlohu. Spolu s jeho spolužiakmi mali nakresliť domáci elektrospotrebič. V okamihu mu v mysli prebehol moment, kedy s bolesťou a slzami v očiach, ktoré mu sťa hrachy padali na popálenú ruku, odskočil od rozpálenej žehličky. Jednoducho iba skúšal, či naozaj páli. Nedalo sa nič robiť. Za svoju skúsenosť sa rozhodol poďakovať práve žehličke.
Pani učiteľka sa v piatok poobede netrpezlivo prechádzala po triede a zvonček si priala azda väčšmi, než jej ratolesti v laviciach. Po chvíli sa Arturovi na výkrese vynímala obrovská čierna žehlička. Pozadie bolo jemne tyrkysové a aby výkres ožil, v pozadí bolo okno. Cezeň na túto skvostnú žehličku nakuklo obrovské slnko. Nepálilo, hrialo!
Artur jemne fúkal na výkres, aby vodové farby čo najskôr vyschli. "Čo to má znamenať, Artur?! Čo je to za nezmysel? Mali ste namaľovať domáci elektrospotrebič a ty tam vycapíš slnko? A mohol to byť tak krásny výkres!" vytrhli ho z jeho snáh slová pani učiteľky. Artur popravde ani netušil, prečo tam to slnko namaľoval. V tej chvíli mu napadla výhovorka: "Znamená to, že poznanie hreje." Pani učiteľka tomu samozrejme nerozumela. Bol piatok popoludní, rozhodla sa to vyriešiť rýchlo a jednoducho. Do zrkadielka Arturovi pribila psíka. To bola najhoršia známka, ktorú mohol dostať. Popri "ružičkových" vysávačoch, mixéroch, či práčkach to znamenalo úplnú potupu.
Po dvadsiatich rokoch prišiel Artur na skúšku z didaktiky. Odpoveď bola výborná, v indexe sa vynímala najlepšia známka a na tvári pani docentky obrovská spokojnosť. Rozhodla sa mu pochváliť darčekom od synčeka jej priateľky, ktorý práve nastúpil do prvého ročníka na základnej škole. Bola to záložka, na ktorej bol nakreslený štátny znak. Na modrej Tatre sa týčil biely dvojkríž a na červenom pozadí v rohu hádajte čo! Zlatisté slnko!
"Viete, ktoré deti kreslia na všetky svoje obrázky slniečko?" vyšla z nadšeného úsmevu pani docentky otázka.
"Netuším, pani docentka." odvetil Artur.
"Tie, ktoré sú šťastné, kolega! Je to úplne typický znak ich radosti a optimizmu." poúčala.
"To je vskutku úžasné!" povedal Artur. A toto poznanie ho hrialo. Zabudol aj na svoju žehličku, popálenú ruku a psíka.
(Venované M.B. ☼)
Pani učiteľka sa v piatok poobede netrpezlivo prechádzala po triede a zvonček si priala azda väčšmi, než jej ratolesti v laviciach. Po chvíli sa Arturovi na výkrese vynímala obrovská čierna žehlička. Pozadie bolo jemne tyrkysové a aby výkres ožil, v pozadí bolo okno. Cezeň na túto skvostnú žehličku nakuklo obrovské slnko. Nepálilo, hrialo!
Artur jemne fúkal na výkres, aby vodové farby čo najskôr vyschli. "Čo to má znamenať, Artur?! Čo je to za nezmysel? Mali ste namaľovať domáci elektrospotrebič a ty tam vycapíš slnko? A mohol to byť tak krásny výkres!" vytrhli ho z jeho snáh slová pani učiteľky. Artur popravde ani netušil, prečo tam to slnko namaľoval. V tej chvíli mu napadla výhovorka: "Znamená to, že poznanie hreje." Pani učiteľka tomu samozrejme nerozumela. Bol piatok popoludní, rozhodla sa to vyriešiť rýchlo a jednoducho. Do zrkadielka Arturovi pribila psíka. To bola najhoršia známka, ktorú mohol dostať. Popri "ružičkových" vysávačoch, mixéroch, či práčkach to znamenalo úplnú potupu.
Po dvadsiatich rokoch prišiel Artur na skúšku z didaktiky. Odpoveď bola výborná, v indexe sa vynímala najlepšia známka a na tvári pani docentky obrovská spokojnosť. Rozhodla sa mu pochváliť darčekom od synčeka jej priateľky, ktorý práve nastúpil do prvého ročníka na základnej škole. Bola to záložka, na ktorej bol nakreslený štátny znak. Na modrej Tatre sa týčil biely dvojkríž a na červenom pozadí v rohu hádajte čo! Zlatisté slnko!
"Viete, ktoré deti kreslia na všetky svoje obrázky slniečko?" vyšla z nadšeného úsmevu pani docentky otázka.
"Netuším, pani docentka." odvetil Artur.
"Tie, ktoré sú šťastné, kolega! Je to úplne typický znak ich radosti a optimizmu." poúčala.
"To je vskutku úžasné!" povedal Artur. A toto poznanie ho hrialo. Zabudol aj na svoju žehličku, popálenú ruku a psíka.
(Venované M.B. ☼)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)