Čo vidím? Húfy potkanov; tých ktorí sa zriekli pohybu a rastú zo zvyškov ostatných. Z veľmi špinavých zvyškov. Ostýchavo a previnilo pýtajú si ďalšie. Už teraz sú si vedomí svojej viny a ospravedlňujúc sa zvykajú si na jej zápach. Na jej ostré zuby si však nezvyknú. Na tie si život nezvykne.
Stáda oviec; tých bludných horekujúcich tupcov, ktorí majú neustále strach a veria preto prísľubom bezpečia. Chcú hovoriť nie životu? Najskôr sa len boja povedať mu áno. Toto je ich prirodzenosť.
Armády mravcov; tých, ktorí sú si v celej svojej túžbe po výnimočnosti tak veľmi podobní. Sklamania sú uniformné, hoci každé svojim spôsobom. Nezvyknú však zabíjať. To si mravce pre svoju originalitu nevšimli.
Svorky psov; tých čo sú oddaní svojim pánom za hrob. Až tam, kam nesmie sám ich život, a teda ani oni sami a ich plné misky. Pokrytci.
Kŕdle netopierov; tých čo zanevreli na slnko. Pískajúc si nočné piesne a vzývajúc tmu už teraz predpokladajú ďalšie ráno, hoci zamračené a hmlisté. Vedia, že noc nikdy neubránia, sýzifovia.
Veľké a malé ryby; ostýchavé aj pri dýchaní vzduchu. Už dávno zabudli, že existuje aj niečo iné ako ich rybník. Háčikom sa naučili vyhýbať títo majstri vyhýbania. Dvom veciam sa na tomto svete nevyhnú.
Kavalkádu koní; tých, čo boli naučení pekným pochodom napriek ťažkým nákladom ich rozumu. Keď stratia trpezlivosť, budú vedieť len pochodovať, aj keď proti ostatným.
Spolky sov; tých čo vedia hlasno húkať, ale kričia veľmi potichu, preto sú nočné tvory. Aspoň vtedy je ich počuť. Až doteraz sú len poslami bohyne a tá má zlaté rúcho.
Hŕstky výnimiek, dehonestujúcich toto všetko. Pre nich je moc ako čierna skrinka - vedia ako sa k nej dostať, no nevedia ako ju využiť, prípadne naopak. Mrhanie bude najadekvátnejší termín.
Ja sa len dívam, píšem a termíny tíšia moju mrzutosť a prehovárajú um.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára