A v tom okamihu ma zubaté ráno uhryzne do duše. Mne zovrie hrdlo, vyšpúlim oči a vidím túto hmlu rozplývať sa navôkol. Výšiny hôr ju šlukujú s mojou rannou cigaretou. A ja hľadím na ne bezmocne, ako mi zakaždým kradnú ten vysnený raj. Naťahujem ruky z balkóna a sused sa díva: "Ranná rozcvička?" "Veru, prajem dobré ráno!"
Lyžička stojí v pohári kávy a ja mám na dlani celý svet. Svieti, bliká, chce ma. Ten bezvýznamný svet. Až dodnes som si myslel, že mi je čo závidieť. A že ten môj deň je predsa len lepší. Teraz letím na papierových krídlach k slnku.
Obliekam si šedý sveter priemernosti a vykročím do ulíc. Na malú chvíľku chcem uspať zvery v klietke, na malý čas utíchnuť.
Dav prezrádza poludnie. Život prúdi okolo a áno - má plynúť okolo! Cez okná kaviarne sa díva trošku lepšie. Zafajčená chvíľa sa dýcha trochu ľahšie.
Domov? Áno rýchlo domov, čo keď ma tam čaká teplý obed, koláč, čaj... V šálke celkom po okraj mám napokon len horký grog.
Zvoní zvonček a dnu vchádza Priateľ. "Ahoj priateľu!" Je opitý a neznesiteľne z neho razí rum. Vytiahne ma podvečer na tú krásnu chlapskú lož. Stále nič...
A zrazu... Padám padám padám.
"Hajzel jeden, zdrhol preč!"
Blíži sa noc. Spejem opäť do cieľa. Z hôr zostupuje hmla a ja mám dôvod na úsmev. Zrazu je všade, ale nemôžem sa dotknúť. Skúšam pretočiť ručičku o 2 hodiny dopredu, nepomáha. Ľahnem si spať, snažím sa oklamať, každý večer v mysli bojovať so slabosťou v ringu; zakaždým úspešne. Telefón tak ostane nemý. Zaspávam a opäť snívam. Ruka, úsmev, iný som nevidel... Prisahámmmmmmmmmmmmm
Povedať, že ma to nebaví? - Baví!
Povedať, že už nevládzem? - Vládzem!
Povedať, že už nechcem? - Chcem!
Povedať, že už nemilujem? - Milujem!
Povedať, že nežijem? - Žijem!
Nuž ale, v tie také dni dochádzajú otázky, konflikty a pivo.
Autorom uvedeného článku je môj dobrý priateľ Letmelove.
neskutočne dobre sa čítaš! Neposielaš svoje veci do nejakých literárnych časopisov? Mal by si!
OdpovedaťOdstrániťĎakujem :)
OdpovedaťOdstrániťNeposielam, len si tu tak z času na čas hudiem svoje :)