O braní a dávaní

Keď sa Letmelove večer usadil nad riekou, plynula ticho. Jeho čisté oko spočinulo na oblakoch, prichádzajúcej jeseni a všetkých krásach a nekrásach, ktoré priniesol čas. Onedlho ho tento zbojník pripravil o ďalší deň. Zakaždým mu večer ako bohatému vzal a ráno ako chudákovi dával. Tak spočinula jeho hlava na tvrdom kameni a otvorila dvere mysli, ktorá zašla do snivých kúpeľov vyliečiť si boľavý chrbát.

Ráno, keď sa prebudil, bola rieka rozvodnená a veľmi hučala. Brala so sebou všetok neporiadok navôkol. "Ach rieka, očistná rieka." prehovoril Letmelove a roztiahol ruky. "Som privysoko nad tebou , aby mohla si vziať zo mňa všetko zlé a odplaviť to do zabudnutia. Díval som sa na Teba vo svojich snoch. Ty si neberieš zlé preto, že je to zlé. Ale len preto, že ono najslabšie drží na človeku. Čo však spraví mocná rieka so zatmeniami, ktoré tu často vídať? Nič, podvolí sa im a sčernie. Večer sa máš snažiť brať, ako čas! Nie ráno!"

Nenásytná rieka utíchla a Letmelove sa pobral domov.