Kto je Albert?

Asi nadišiel čas, aby som svojho čitateľa zoznámil s postavou Alberta. Ba čo viac, zoznámil ho s jeho životom, smrťou, drozdom a prašivým psom. Veru, toto všetko a iba toto s postavou Alberta v bludnom kruhu riadkov súvisí. Na úvod podotknem, že Albert je hlavnou postavou všetkých poviedok, básní a veršov, ktoré boli napísané týmto perom. Že je metaforou pre každú myšlienku, ktorá sa zrodila v tejto hlave. Preto o ňom píšem takto, v noci i cez deň. Kvôli striedmosti, ktorá Albertovi nikdy vlastná nebola. Striedmosť je však práve to, čo ho môže opísať najlepšie.

Pamätám si, akoby to bolo len nedávno, deň, keď sa Albert narodil. Z mojej izby sa ozval silný detský plač. Čo plač! Rev to bol! Otec C.B. a matka L.P. priviedli na svet malého Alberta. Bol škaredý, hlučný a pri svojom reve zatínal malé päste. Vyzeralo to komicky a bolo to otravné. Najotravnejšie hádam vtedy, keď nadišla neskorá noc. Ach, čo sa vtedy nakričal a navystrájal! Jeho prenikavý plač vedel prehodiť na druhý bok aj spiaceho suseda pod nami. Ale poviem vám, zvykol som si naňho, obľúbil som si ho ako vlastného a nakoniec ho ako vlastného aj prijal.

Albert veľmi rýchlo rástol. Rýchlejšie, ako jeho priatelia, ba dokonca rýchlejšie, ako ja a moji priatelia. Za veľmi krátky čas sa mi stal rovnocenným a ja som s nim mohol počítať aj v tých najpriekernejších situáciách. Pravda, naporúdzi bol vždy, keď som ho potreboval a nikdy nepovedal nie.

Keď sa bavíme o živote Alberta, je potrebné podotknúť, že pre Alberta ako postavu život nikdy neznamenal určité časové obdobie, v ktorom poctil svet svojou prítomnosťou. Životom Albert "rozumel" niečo iné, osobnejšie. Bola to preňho obrovská sila. Krásna, neumlčateľná, vášnivá, túžobná, odhodlaná, precítená, pudová, tvorivá... Tá mu pomáhala raziť si cestu vpred. Naprieč drevnatým riadkom sa prebíjal onou silou a vôľou. Albert žil, teda bol.

Toto bol Albertov život, jeden z najdôležitejších aspektov jeho osobnosti.

Ak by sme sa z akéhokoľvek uhla pohľadu mali baviť o Albertových smrtiach, koncoch a bodkách, musíme v ich súvislosti konštatovať dve veci. A síce lenivosť a netrpezlivosť. Na tieto dve tetušky Albert pravidelne zomieral a končil. Nakoniec však nad nimi definitívne zvíťazil a otvoril tak cestu svojim nástupcom. (Nástupcom?!) Áno nástupcom. Treba povedať, že ho to stálo nemalé úsilie. Vyhrať však nad svojou smrťou nie je nikdy jednoduché.

Napriek tomu Albert zaniká. Neskôr si povieme prečo, momentálne je však pre nás dôležité to, že zaniká živý. A ako sa mu podarilo prežiť toľko svojich smrtí? Ak by v prípade jeho života išlo len o akýsi čas, dovolím si povedať, že by tu už dávno nebol. Nebol by tu; mŕtvy. Na druhej strane mu k tomu, aby zanikol živý pomohol obrovským, snáď najväčším dielom jeho drozd.

Áno počujem z vašich úst tú otázku: "Aký drozd?" Verte mi, že je to ten najkrajší drozd, akého si vo svojom živote vie predstaviť nielen literárna postava, ale aj človek ako taký. Prostý človek. Je to drozd, ktorému nikdy nevybieli oči nejaký žiarivý a ligotavý klam. Voľný to vták... Jeho klietkou bolo to, že Albert miluje jeho slobodu. Ten drozd má dve malé krehké krídelká, na ktorých nosí napísané láska a nádej. Každá horká bodka v Albertových príbehoch bola aj tak napokon prekrytá jemným ďobnutím tohto drozda. Do každej z týchto bodiek vlial sladkosť višní, ktorou voňal jeho zobáčik.

A čo ten prašivý pes? Ach, vláčil sa s nim všade, kam sa pohol. Bol verný, no strašne pažravý. Čo je horšie, živil sa zvyškami Albertovej "ľudskosti". Nepripúšťal k nemu cudzích ľudí, ani deti. Začali sa mu pomaly vyhýbať, nenávidieť ho a báť sa ho. Smiali sa mu. Smiali sa z jeho ovisnutých uší, žlto-čiernych zubov, vylámaných pazúrov a biedneho pohľadu. "Čo nenecháš toho chlapca na pokoji, ty škaredá obluda?!" takto sa mu smiali. Nebol to smiech úprimný, ale taký cez zuby, aby zahnal strach. Nejedného neprajníka už totiž tento prašivý pes roztrhal a nasýtil ním svoj deravý žalúdok. Ten pes sa volal hrdosť. Ako Albert silnel, zabudol na psa a ten umrel v jedno krásne letné poludnie v parku pri smetiaku.

Tieto štyri veci tvoria Albertovu existenciu, moji drahí a milí. Dnes bohužiaľ Albert zaniká. A prečo? Veď to už teraz musí byť jasné predsa každému! Nepodstatnými sa stali niektoré z jeho esencií a niektoré sa stali až príliš vážnymi. Zanechal mi zopár výkladov svojich príbehov a metafor. Zanechal mi veľa zmočených vankúšov a zapísaného papiera. Zanechal mi symboliku na každom kroku. Zanechal mi veľa a ja ďakujem, že tu pre mňa bol. Nové meno musím veru hľadať pre svoju postavu.