Priateľ

Večer som si sadol s priateľom k poháru vína. Díval som sa mu do očí; a on mne. Bola v nich veľká beznádej. "Si umelec! Skvelý herec!" povedal som. Jeho pohľad veľmi bolel. "Jednak je však hrozné dívať sa na teba, keď hráš."

Nerozprával, neodporoval, len pózoval. "Napíšem pre teba hru. Tá rola ti sadne ako uliata." pokračoval som. "Oblečieme ťa do mendžestrákov, prehodíš si sako a na hlavu dáš baretku."

Keď som to dopovedal, priateľ spozornel. Jeho tvár zvlhla potom. Neviem, či od trémy, alebo od namáhavého skrývania; bol posiaty drobnými kvapôčkami, ktoré filtrovali napätie. "Nič mi nepovieš?" spýtal som sa. Nervózne sa napil vína a bol... Vinný!

Vinný z niekoľkých dúškov z cudzej fľaše. Moje sny sa mu zdali smiešne. Nikdy nebral ohľad na to, že sú moje a nijako ho neobmedzujú. To by bolo v poriadku, pokiaľ si jeden z nich nakoniec neprivlastnil. Teraz tu sedel a cítil, ako čítam riadok po riadku celý jeho príbeh. Ja som okrem iného dospel k zisteniu: Už dávno nie je pravda, že klamár sa vám do očí nepozrie.

"Chcem ti dať tú rolu. Inak neznesiem, že to celé je pravda!"