Ako to len nazvať?

Sedával som nad mestom. Biela zima všade navôkol a dole... Dole bola opäť nedeľa. Vtedy som sa díval do údolia na svet, ktorý plynul veľmi rýchlo. Nočné vstávanie a ranné zaspávanie; o purpurových záhradách som rozprával - ale zlým ušiam. Rozpredal som vedomie čertom, ospravedlňujúc svoje spánky a bdenia. Mali to byť poučné a okolo nite života oscilujúce večné pravdy. Neskôr som však zistil, že len... Čierne hlučné muchy.

V pokoji si sedávali pod oblokom, naporúdzi ťažkým chvíľam. Vedeli, že ciest do ľudskej duše je mnoho; tie muchy. A čo som vedel ja? To, čo všetci čerti. Klopkanie na rohaté čelá som vôbec nebral vážne. A ani neberiem.

Na oblohe včera večer premietali sny. Ja som sedel v prvom rade. Chcel som sa nerušene dotýkať plátna, na ktorom sa odohral ten príbeh. Herci podvedomia posilnení vôľou žiť predstavili obecenstvu film pre náročného diváka. Keď nadišlo ráno, neľútostne pofŕkali celé plátno zlatým pivom. "Koniec filmu, moji drahí!" pokrikoval uvádzač.