Na poludnie

Kat vzal do rúk sekeru a vysoko sa napriahol. Dav sledoval úbožiaka vystaveného napospas chladnému zubu. Ten mal o niekoľko okamihov oddeliť hlavu od tela, telo od duše a dušu od jeho manželky a detí. Prepodivná chvíľa nastala, keď bola sekera najvyššie, nad hlavami kata, odsúdeného a všetkých prizerajúcich. Vtedy bola najvyšším zákonom. Smrť mala poludnie; čas obeda. A ona veru nebýva vegetarián.

Nuž stalo sa, že tohto muža krivo obvinil jeho brat. Pozrite, tam stojí a táto chvíľa je preňho dlhšia, než akákoľvek v živote. Šikovnosťou oplýval nemalou, a tak dokázal všetky usvedčujúce dôkazy namieriť práve proti nemu. Lotor akýsi. Jeho brat tu teraz ležal bez pohnutia, dívali sa naňho živí, ba dokonca jedným očkom už aj mŕtvi.

Sekera sa pohla smerom dole. Odlesk od jej čepele dopadol na kňaza odvrácajúceho pohľad. Odlesky zvyknú hovoriť jasnou rečou: "Otče, pozrite sa! Božia prozreteľnosť!" Napokon sa odrazia v očiach duchovného slovami: "Nemôžem! Odpusť mi hriešnik!" a náhle zmiznú, pretože sekera je zas o čosi nižšie. Preráža pancier a hľa! Jemná vrstva smútku a ľútosti zmáčaná slzičkou. "Snáď nebol až taký zlý!"

Neskoro. Už niet sily, ktorá by zastavila tento chladný švih. Deti sa len nechápavo prizerajú. "Asi to takto má byť. Mami, čo to skúšajú s našim ockom?" Vtom im na očiach pristáva mamina zástera a do davu vbehne zúfalý prenikavý výkrik.

"Pozrite na ňu! Chudera... A tie deti!" Ľútosti pribúda. Ako sa čepeľ dotýka krku muža, zimomraviek na námestí by ste sa nedopočítali. Vlastne už s dávkou poriadneho nesúhlasu sa vyšli pozrieť aj ony. Že je to naozaj výnimočný okamih dosvedčuje fakt, že zimomriavky sa unúvajú skutočne len vo výnimočných okamihoch.

Sekera prechádza dýchacou trubicou, preráža tepny a krv, ktorá vystriekla na prvé rady, akoby na ne namierila ukazovák: "Vy!"

"Veď my sme to vôbec nechceli." bránia sa rady. Hlava, ktorú kat zodvihol ospravedlnenie neprijíma. Niežeby nechcela, ale už nemôže. Jedno z detí sa vyšmykne spod maminej zástery a kričí: "Ocko, ahoj!" Už už sa chystá rozbehnúť za nim, keď ho akýsi muž odsotí pri drevených schodoch.

Stará mama schytí deti a stiahne ich do prúdu odchádzajúceho davu. Na námestí ostáva stáť žena so svojim pradávnym srdcom z pavučiny, v ktorom odteraz a už navždy píska netopier. Kostolné zvony odbili poludnie. Vôbec nie posledné.