Rozhodol som sa žiť pre sny a snívať pre život. Jedno si druhé zaslúžia určite viac než ja májové nedele v sade. Ak by niekto stál o moje spomienky, než si ich tiež pokojne vezme. Nestojím o spomienky na rúhanie a na seba. Zo desať metrov za mnou stále sliedia a vždy na večer, keď už mám nohy unavené a oči sa zatvárajú vyskočia sťa slizké ropuchy a kvákajú nezmysly. Kvákajú o saténových prikrývkach, kvetinových terasách, dlhých vlasoch... Nič reálne.
A tak plynie deň za dňom. Občas aj tu stretnem ľudí, ktorým sa páčia rôzne miesta na slnku. Vyhrievajú sa samotári, páriky, skupiny a počujem ich rozprávať: „Ako je tu krásne, ako je tu dobre!“ Po chvíli sa však vracajú späť do vyprahnutých údolí. A to ešte nevideli moje tiene! Ja som sa už dávno odnaučil hľadať na slnku. Na slnku niet čo nájsť, tam všetko rozpráva a kričí. Hľadať treba v tmách. Len v tmách žijú ozajstné vášne, potichu si šepkajúc. Iba tam je život životom a láska láskou. Ach nevieme milovať. Keby sme vedeli, ako nás milujú tieto túžby a vášne, zapýrili by sme sa, odvracajúc pohľad. Naša láska je plytká a kvákajú v nej ropuchy.
Odišiel som, odchádzam a vždy budem odchádzať. Už sa mi nesníva o ľuďoch a miestach, ale o živote. Už nežijem pre miesta a pre ľudí, ale pre sny. Láska je sen, vo mne je život.
Odchádzam a snažím sa nájsť slová, ktorými by dokázali hovoriť obaja. Čo obaja... Všetci a všetko! Verte, tie slová nerastú na slnku, ale v prítmí papradí a kosodrevín. Nebuďte prekvapení, keď ma z času na čas pri svojej prechádzke nájdete pod nimi spitého. Privítam vás milým slovom, lebo ja ľudí milujem. Len, prosím, zakopávajte slabšie, lebo bolia ma už rebrá a ťažko sa dýcha ostrý vzduch.
Ale pozor! Niekedy hryziem. Nie do nôh, ani rúk. Hryziem do prehier a sklamaní. Preto je pri mne najlepšie víťazom. Vymením si s nimi úsmev a poviem im, že hľadám slová, ktoré by vyjadrili, ako veľmi ich milujem. Niet totiž horšej lásky, ako je láska pokrivená slovami. Aj láska pokrivená neverou je krajšia.
Nestojím o spomienky, je v nich veľa slabého. Nezvyknete v živote niečo ľutovať? Je tam ale veľa slabostí, ktoré hanba neutíši. Ani silácke slová ich neprekričia. Niet horších slov, ako siláckych. Snažia sa prehlušiť slabé činy a s nimi aj šepot vášne. Horko oplačte svoju minulosť, ukážte ju a hoďte na hranicu. Nech prasknú tie ropuchy, čo kvákajú! Nebude už nikdy žiadne „bolo“ ani „kedysi“. Vo svetle obrovského plameňa spolu budeme pozerať do tmavých diaľok, ktoré nás čakajú. Inak vás budú štípať hady pod papradím. Tam kde budem ležať spitý.
Ak sa vám nepáčim, potichu pokračujte. Vaše zimomriavky a zrýchlený tep zmizne na slniečku. Ja sa nehnevám, na to už nie je čas, ani sila. Ani ma nepresviedčajte, že mám kráčať s vami. Pritesno by mi bolo obchádzať každý lúč. Radšej vybehnem v noci nahý na lúku a volať budem lesné víly. Stretávam ich habadej! Že vy nie? Čo ma po tom?
Dnes sa prihováram odtiaľ, zajtra zasa inde. S úsmevom a spokojný bozkávam každú myšlienku a predstavu oblečenú do vavrínov. Aj moju, aj tú vašu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára