V jeden večer ma pod vysokou borovicou zastihla veľmi jasná päťcípa hviezda. Bolo ju vidieť až do hlbokých údolí, z ktorých sa ozývalo veľké začudovanie. Uvedomil som si, že niesom sám. Upieral som na ňu pohľad spolu s tisíckami iných očí. Ľudia i zvieratá v tú chvíľu hľadeli len na ňu. Bola to krásna hviezda s prívetivým svetlom. Mrzelo ma, že práve ona uchvátila celé to stvorenie okolo. Keď som si na ňu po chvíli zvykol, tak som s odstupom vychutnával inak naozaj príjemnú chvíľu.Hviezda svietila stále jasnejšie, ale všimol som si, že pokoj, ktorý z nej sálal si odnášam sám. Ľudia kričali, zavýjali vlci, moji vtáci nepokojne poletovali okolo, len ja som ticho a pokojne ležal. „Svieti azda pre mňa?“ pýtal som sa sám seba. Povedzte mi, je možné, aby tak jasná hviezda svietila len pre mňa? Asi áno, pretože vo chvíli, keď začala zhasínať, povedal som, nech ešte nejde. A ona nešla! Rozhorela sa znova ešte jasnejším svetlom. A keď som jej mal už dosť a chcel som sa prikryť spánkom, bez slov zhasla a odišla.
Bola to zvláštna, ale dobrá hviezda. Myslel som, že hviezdy sú večné a nemenné, ale nie. Tie dobré nie sú. Večnosť dobrých hviezd víťazí len v srdci a pri tom sa neustále mení. Je to stále iná večnosť. Taká, akú chcem teraz, zajtra, o rok. Zakaždým nový príbeh pre detskú dušu, lačnú po rozprávkach.
Začala sa tá najkrajšia najhlbšia a najsnivejšia fialová noc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára