Pokľakol som na kraji lesa, ktorý ústil do nádhernej lúky plnej kvetín. Zrazu sa všetky rozkričali, až som ich zahriakol: "Dosť vy hlúpe kvetiny! Toľká krása kričí na mňa sama, tak načo ešte vy?!" Kvetiny stíchli a načúvali.
Riekol som im nahlas, aby ma počuli aj tie úplne vzadu: "Najkrajšia je táto lúka zo všetkých na svete. Zdobíte ju každým dňom. Veľmi ma bolí, že vám zatiaľ neviem pomôcť. Dúfam, že to stihnem, kým nezahyniete, kým vám hlávky neuvädnú. Noc je veru krásna, ale neúprosná. Privykli ste veľmi na slnko. Priveľa rozmýšľate nad sebou i nad inými. Rady sa nechávate trhať, rady spočívate na oltároch, hodoch, ženách, na hroboch žien... Vy ste vlastne preto, aby ste boli krásne" A kvetiny prisviedčali.
"Viete milovať?" spýtal som sa. Jedna z najkrajších sa hrdo vystrela a riekla: "Ja som milovala, tak ako ani človek nedokáže! Každú nedeľu som vídavala dušu, aká len v nedele môže duša byť."
Najprv som myslel, že zle počujem. "A či existujú minulé časy od lások? Či dokáže tvoje srdce už nebiť? Kto ho zabil? Rozum? Krása? Slovo?" V tom som stíchol a pobral sa preč. Aj lúka sa na moment úplne odmlčala. Jej krása sa pri mojich slovách zahanbila, mladí milenci, čo to spoza vysokej trávy začuli, ostali len nemo hľadieť.
Ach, koľkokrát sa ešte vrátim k tej lúke?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára