O pol hodiny som mal dohodnuté stretnutie. Práve tu, v mojej kaviarni na námestí. Tu som vždy seba aj iných dokázal ukryť za hluk električiek, vravu, klopkanie opätkov a pokrivenú povesť tohto podniku. Patrila totiž ulievačom, alkoholikom a nenapraviteľným romantikom - uchádzačom o miesto večných spachtošov a zbabelcov.
Albert došiel načas. Povedal, že sa mu za mnou cnelo. Vraj mal náhodou cestu okolo. Chcel to využiť a je rád, že sme sa stretli.
"Nuž..." vravím "...aj ja ťa rád vidím, Albert. A hneď ti aj čítam z očí nejakú nespokojnosť."
"Ako vždy, môj milý" odvetil Albert a začal vysvetľovať:
"Nedávno som ti len tak sedel v milom slamenom domčeku na pláži. Bol som s Ruženou, iste si ju pamätáš. Zapálil som si, zahľadel sa do diaľky a zamyslel sa. Keď sa ma Ružena spýtala, nad čím hútam, povedal som jej, že ju milujem. Povedala, nech okamžite prestanem s tými rečami. Ja som jej len zarecitoval zopár slov z Prévertovej "Tej lásky". Vieš... Do osemnástich som žil v tom, že sú nás milióny - normálnych chlapov. Od dvadsiatich som žil v tom, že som jediný a potom prišla ona a povedala mi, nech netrepem somariny. Asi už žiadnej recitovať básne nebudem."
Chvíľku sme len ticho sedeli, pofajčievali Albertove ručne ubalené cigarety a ja som hľadal slová, ktorými by som ho utešil. Na to Albert pokračoval:
"Snažil som sa jej vysvetliť, že pre mňa každou chvíľou znamená viac. Vieš čo? Požiadal som ju o ruku."
Dúšok Martini som radšej vypľul späť do pohára , aby mi nezabehol. Dokázal som zo seba vydať iba: "A?"
"A čo? A nič!" odvetil Albert. "Spýtala sa ma, či mi nehrabe. Ale ja viem, že nie priateľu."
Opäť sme zmĺkli a dívali sa do neznáma.
"Vieš Albert..." oslovil som ho po chvíli; "Ty vlastne ani nemáš na výber."
"Veď to..." smutne prisvedčil. "Milujem život. Odpúšťam mu všetko zlé. Aj to dobré, čo je pominuteľné mu odpúšťam. Teším sa z jeho radosti, ktorú má zo slasti milencov, z absolútnej nespútanosti a slobody, z burácajúcich sŕdc a po vášni a láske dychtiacich duší. Dychtivo sa budím do nových dní , objavujem, chcem! Ak toto cítim k nejakému človeku, a k nej veru áno, tak... Povedz, je možné, aby som nemiloval? Aby som ju nemiloval?" Hľadel na mňa očakávajúc odpoveď. Bol však veľmi pokojný a vyrovnaný.
"Nie Albert, nie je to možné. Ty naozaj miluješ."
Ostali sme na seba hľadieť tým všechápavým pohľadom starých priateľov, pri ktorých netreba nič hovoriť. Smiali sme sa a obom nám pri tom padali ťažké guľaté slzy.
Veľmi rýchlo nám spolu dohorievali cigarety, veľmi rýchlo padla fľaša Martini a ja som pochopil, prečo zo všetkého tak nezadržateľne ubúda. Na druhom brehu stojí ešte stále zopár nedostatočných slov. Za ne všetky stačia tie, ktoré som po Albertovom odchode vyriekol, upnúc svoj pohľad na hviezdy: "Aj ja milujem."
Veľmi rýchlo nám spolu dohorievali cigarety, veľmi rýchlo padla fľaša Martini a ja som pochopil, prečo zo všetkého tak nezadržateľne ubúda. Na druhom brehu stojí ešte stále zopár nedostatočných slov. Za ne všetky stačia tie, ktoré som po Albertovom odchode vyriekol, upnúc svoj pohľad na hviezdy: "Aj ja milujem."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára