Prečo som prestal písať básne

S rukami zvesenými popri zvieratách som popíjal z prameňa. Sedával som nehybne nad žltočervenou nedeľou a veľmi som sa mýlil. Z omylov sa zrodilo veľa básní. Nazvali sme si ich iróniou osudu a ľahostajne sa podvolili lenivosti. Preto veľká časť anjelských spevov a ikarovských elégií nie sú ničím iným, len omylom.

Len zbabelec prejde životnou cestou a stretnúc na jej konci draka otočí sa a vyberie hľadať inú; Odhliadnuc od cieľa, pretože ten by nebol nikdy cieľom, nebyť cesty. Víťazstvo by nebolo nikdy sladké, nebyť soli v rozjatrených ranách; a čo sa budeme ostýchať? Nebyť horkých sĺz, krotiacich zvírený prach na chodníkoch. Plaziac sa popri členkoch pripomína lenivosť; onen prach.

Len horkými slzami budem polievať svoje stromy, aby rodili sladké ovocie. Odborníkom na horkosť budem v sladkom cieli.

Bez dojatia, ostýchavosti a iných omylov raz napíšem poslednú pravú báseň. Cesta mi prezrádza, že bude o človeku. Ten človek zabil iróniu, osud a iróniu osudu. Stal sa silnou búrkou pre ruky zopäté k nebesiam, čakajúce silnú búrku.