Ráno som sa prebudil na lúke nad lesom. Netuším, ako som sa tam dostal. Moja lúka, ako vždy, hýrila farbami a mňa na nej pristihlo slnko. Cítil som sa hlúpo. Možno práve za slnko. S týmto, pre mňa dosť čudným, pocitom som sa postavil a prechádzal sa medzi kvetinami. Dával som pozor, aby som nejakú v jej nádhere neušliapal. Nohy som mal totiž ťarbavé a neposlúchali ma. Vyplašil som aj párik motýľov, ktorí zmätene a s krikom odleteli.
Vtom som zahliadol kvietok. Veľmi mladý, utrápený, nerozvitý, smutný a pravdupovediac ohavný. Prihovoril som sa mu slovami: "Ty mi nič nepovieš? Zotrvávaš na mojej lúke a nepopraješ mi ani dobrý deň?" "Veď ty nemáš rád deň." odpovedal kvietok. "Chytrák akýsi!" vykríkol som sám pre seba sadajúc si k nemu na dlhšiu dišputu.
"Hľadím ti do očí, kráčam ti v ústrety, sú noci, kedy ťa milujem a noci, kedy nenávidím. Ľúbim ťa a po vzájomnej dohode s rozumom tancujem v rytme nočných piesní a denných harmonogramov, skáčem po slovách prekliatej poézie a povedzme, že si robím dobre." rozhovoril som sa.
"Je to zvláštne... Človek vie okamžite povedať, čo má na srdci, len rozum stále vymýšľa. Chce nás všetkých prekabátiť, so smrťou sa dohodnúť. Vždy, keď zreje jar a mizne biela zima, spomeniem si na ten čas, keď necítil som a nemysel. Niečo ďalšie ťahalo ma jednak do kostnatej náruče, kde som mal byť navždy krásny. Cieľ bol teda z čista jasný. Je jedno, ktorou cestou vykročím."
"U susedov bola svadba." pokračoval som. "Narodil sa krásny syn a priniesol matke ružu. Najprv ju dal do vázy, potom na hrob zaniesol a našiel si inú ženu.
Strihnem ti nitku, moja milá. To preto, že ostatní môžu, ale ty nie. Uvedomiť si šťastie je niekedy ťažšie, než ho získať, než ho nájsť. Ja viem, raz, keď si nalejem vína a poviem sám sebe, že som spokojný, prídeš a dáš mi letmé zaucho. Teraz tu však nemáš miesto."
Keď som dohovoril, natiahol som ruku a vytrhol kvietok zo zeme. Hlúpy pocit pominul.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára