Kedysi, keď bol Albert ešte celkom malý chlapec - bolo to presne takto na jeseň; vysušené listy stromov začínali hrdzavieť a slnku počas leta narástli veľké zuby. Mišo s Jurom už prišli v hrubých košeliach s dlhým rukávom, ktoré im mama pedantne zakasala do teplákov. Mišo a Juro boli jediní, ktorí nechodili do škôlky, podobne ako Albert.
Áno, bolo to presne v tento jesenný deň, keď z ničoho nič, práve vo chvíli, keď vrcholila stavba pieskového hradu, ozvalo sa z okna: "Albert! Domov!" Jeho modré očká sa so slzami na krajíčku a s poriadnou dávkou prieku zdvihli k oknu. Postavil sa nad svoj hrad, akoby chcel dať najavo, že nemá ani najmenší záujem opustiť svoje panstvo. Jeho dvaja kamaráti zatiaľ bagrovali ďalší piesok tváriac sa, že sa nič nedeje. Albert nikam nejde. A ak by aj šiel, o chvíľku sa vráti. Veď ešte nie je večer.
"Okamžite!" zopakovalo okno. Toto už znelo vážne. Ak Albert nechcel, aby preňho prišiel dole otec, čo by znamenalo, že domov bude utekať pred zauchami, musel skloniť hlavu, pozdraviť kamarátov a odísť. A čo jeho hrad? Veď ho treba dostavať! Mišo a Juro ho navyše sami neubránia pred partiou cigánov. "CVAK", ozvalo sa tlačidlo výťahu po celej chodbe. Albert naložil svoje autíčko a stlačil 4.
Len čo vkročil dnu, jeho biele a v tejto chvíli dosť nadurdené líčka skropili mamine slzy a bozky, ktoré sa snažili povedať mu, že aj jeho sa to už týka. Otec iba sedel v kuchyni. Taktiež so slzami v očiach. Prenikal ho pohľadom, z ktorého naliehavo sálala plná vážnosť a smútok. Do rodiny zavítala smrť. No a?
Ak sa ho netýkal dospelácky večerný futbal, ak sa ho netýkali dospelácke scény vo filme, pri ktorých si musel pravidelne zakrývať oči, ak nemohol ochutnať z fľaše, z ktorej pili všetci, iba on nemohol, tak sa ho netýka ani nejaká dospelácka smrť! Rozhodol sa im to aj dokázať. Na pohreb prišiel s úsmevom a muzikantom ukázal holý zadok. Tak! Smrť sa ho netýkala, doma čakal hrad!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára